Ahoj angel009
viem že by to bolo lahšie keby som mala niekoho pri sebe, o niekoho sa oprieť a hlavne sa na niekom vyplakať. Alebo deti o koho by som sa mohla starať a stále nemyslieť len na ňu. Zatiaľ to šťastie nemám, verím že raz aj to príde, aj keď to už nikdy nebude také aké som si to predstavovala. Že budem s mojou maminkou kočíkovať moje deti, že mi bude pomáhať. Mám súrodencov a aj priateľov, no tí sú preč a ja som zostala v byte úplne sama. My sme dlho žili s maminkou spolu skoro samé, sestry sa vydali ešte keď som bola podstate dieťa a brat robil v zahraničí, prišiel len raz za čas domov. Som rada že jej aspoň sestry dopriali vnúčatá, ktoré k nám dosť často chodili na prázdniny alebo mi ku ním. Teraz sú už dospelé, teda väčšina z nich. Len ja a brat sme jej to nedopriali. Koľkokrát nám vravela že sa ich už ani nedožije a my sme jej na to že čo by nie a však ich má 5 či jej nestačí a podpichovali sme sa. Teraz mi je to tak ľúto, že mala pravdu. Nikdy by ma nenapadlo, že odíde tak skoro. Hlavne keď nebola nejak vážne chorá. Len si myslela že prechladla, keď prišla sobotu z práce. V pondelok jej doktor dal nejaké lieky na bolesť ruky a poslali ju na infuziu na zmiernene bolesti a utorok sme išli na ortopédiu tam ju tiež napichali niečim. Pritom možno mala infarkt, (ževraj naň aj zomrela) na ktorý asi 4 doktori u ktorých bola ani nepomysleli pri bolesti ľavej ruky. A my sme im tiež verili. A v stredu keď mi ju z bytu odvádzala sanitka ležala na zemi pokojná, normálne dýchala ako keby iba spala. Taká bolá pekná a spokojná, ešte hovorila doktorovi, že jej je dobre že ju bolí iba tá ruka, na všetko pokojne reagovala a odpovedala. Ešte som stále verila že sa s toho dostane. Veď iba prechladla. To bolo naposledy čo som ju videla živú. Už nás k nej nepustili, že je to s ňou zle, že robia čo môžu. A v štvrtok ráno nám oznámili najhoršiu správu v mojom živote.Doteraz neviem na čo presne zomrela. Nejdem opísovať s akým chladom nám to oznámili ešte mi nadali keď som sa tam rozplakala, že však sme to mali čakať. Asi preto nemávam zlé sny, lebo som ju videla takú pokojnú a vyrovnanú. Na jednej strane som rada že dlho netrpela, no na druhej sme neboli pripravený bolo to náhle. Nie som schopná to pochopiť. V kuse sa pýtam prečo. Na psychológa mám podobný názor ako ty (pri tom ju mám vyštudovanú, no nie klinickú s tej som mala len semester). Jedine možno v tedy keby si prešiel niečim podobným, že by niekoho blízkeho stratil Ako ti môže pomôcť niekto kto to nezažil. Prvé dni som mávala pri sebe vždy niekoho aspoň na pár hodín. No potom si asi pomysleli že už je toho dosť a už nemám právo smútiť a čoraz menej chodili. A tak som zostala v našom byte sama, teda cez deň, na večer chodí domov brat no ten niekedy ani nepríde, má byt s priateľkou. Tie tabletky si občas dám,bez nich by som to asi nezvládla,zo začiatku častejšie, ale teraz len keď je to fakt neznesitelné. Mám okolo seba rodinu, priateľov no podstate som sama. A príšerne to bolí.
