Přidat komentář

Ahoj, 6 mesiacov je krátka doba, ja to cítim tak isto a už vyše 9 mesiacov. Tiež som si povedala že musím isť ďalej že by to moja maminka, chcela, no zostalo iba pri slovach. Ja som za tú dobu čo tu nie je mala možno jeden dva dni, keď som si povedala že musím isť ďalej, aby bola maminka na mna hrdá, že budem žiť kvôli nej. No a stále som neprišla na to ako to urobiť. Tiež pri všetkom čo robím, v práci, stále myslím na moju milovanú maminku. Vôbec v ničom nenachádzam zmysel. Plačem všade kade chodím. Už sa aj hanbím chodiť tak po vonku ale nemôžem si pomôcť, koľkokrát sa aj v práci rozrevem. Asi som už není normálna. Tiež mám jej fotky po celom byte, dokonca spávam s jej fotkou v ruke. Každý večer dúfam že sa zobudím a ten hrozný sen skončí a ona tu bude so mnou, uvaríme si kávu, porozprávame sa a ja ju obíjmem a už nikdy nepustím. A prosím nech sa mi o nej aspoň sníva. Zo začiatku sa mi častejšie, teraz je to čoraz menej, ale ďakujem za každý jeden sen čo sa mi v ňom aspoň na okamih mihne. Ale zle sny nemávam. No zle spávam dosť často sa budím a v kuse myslílm len na ňu. Tá bolesť nikdy neprestane, hovorí sa že sa časom naučíš s tým žiť, no zatial stále nežijem iba prežívam. A tá bolesť je čoraz silnejšia. Myslela som že po toľkých mesiacov to bude lahšie no nie je to tak. Máš pravdu až keď sa niečo taketo stane človek si uvedomí, že predtým bol podstatne šťastný a to pri tom aj s maličkosti som si robila starosti. No už nikdy si nebudem vedieť vychutnávať život ako predtým, to že ťa urobilo šťastným už len to že ráno zasvietilo slnko asi už nikdy nezažijem. Nedokážem sa ani zasmiať zo srdce, keď sa usmejem je to usmev cez slzy. Bez nej som úplne zlomená. Kvôli nej by som to chcela dokazať, no na druhej strane kvôli nej by som chcela isť za ňou. To prvé by ju asi potešilo viac a ja sa budem snažiť to nejako zvládnuť. Verím maminka že pride ten čas a ty budeš na mňa hrdá. Ľúbim ťa.