Přidat komentář

Ahoj Darinka, tiež som na tom podobne ako ty. Aj ja už 9 mesiacov bojujem sama za sebou, len ja nemám deti a súrodenci sú preč tak som v byte sama. Každý jeden deň sa pýtam prečo tu zostávať, hľadám zmysel, no zatiaľ som ho nenašla. Jediným zmyslom bola pre mňa moja maminka. Môj život odišiel spolu s ňou. Som iba tieň čo robí všetko bez nejakej radosti, všetko robím len z povinnosti. Takto ďalej už nevládzem. Chýba každú jedinú sekundu. Tiež si hovorím že som bola potrestaná, že to bola moja vina, keby som bola lepšia ešte by to bola. Tú bolesť čo prežívam by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi. Aj ja závidím kamarátkam ich mamy, alebo keď začujem v obchode či v autobuse rozhovor kde nejaká staršia žena hovorí že ide za svojou mamou, vždy mi príde ťažko. A keď vidím babky ako sú utrápene životom, podopierané paličkou a moja mamina ešte pracovala nebola nejak vážne chorá a odišla tak náhle. Stále sa pýtam sa prečo práve ona, kde je ta spravodlivosť, ani pripraviť sme sa nemali čas, ešte toľko som chcela s ňou zažiť. No nenávisť necítim, nikomu nič zle neprajem, len mi je hrozne ľúto ako to funguje, že spravodlivosť neexistuje, že zomierajú tí čo ešte nemajú. Nikdy nepochopím prečo sa to stalo, nikdy sa s tým nezmierim, tá bolesť je čoraz väčšia a ja neviem do kedy to tu bez nej vydržím.