Přidat komentář

Ahojte všetci, ja už som 14 mesiacov bez milovanej mamičky a je to stále horšie a horšie, nič ma nebaví, nieto ešte príjemné zážitky, tie asi už nikdy nebudú. Niet dna, aby som neplakala, neviem to jednoducho zadržať, lejú sa mi slzy a všetky moje myšlienky sú len na maminke. Bola tým najlepším človekom na svete a možno ma to bolí aj o to viac, že nikdy nikomu neurobila nič zlé a predsa si toto zaslúžila, život je nespravodlivý, darmo mám rodinu, deti, nikto nevie čo prežívam, vie to len moje srdce, nemám sa s kým ani porozprávať o tejto tragédii, pretože manžela to nezaujíma, kamarátky to neprežili a deti si žijú svoj svet, čo je aj dobré, ved sú mladé. Aj ja mám dcéru a myslela som si, že budeme mať taký vzťah ako som ja mala s maminkou, ale nevyzerá to tak, pretože ona je úplne iná. Aj teraz je na lyžiarskom zájazde a ani sa jej nepáči, ked jej zavolám už aj to chce zložiť. Čo by som ja za to dala, keby mna zavolala moja maminka, vlastne mám rodinu, ale cítim, že nemám nikoho. Taká je pravda. Ahojte.