Ahojte, aj u mňa je to stále rovnaké. Po ôsmich mesiacoch som si myslela že to bude o niečo lepšie ale nie je. A keď si myslím že už už zabojujem a budem chcieť zasa žiť, príde niečo čo ma s toho rýchlo vyvedie a som tam kde som bola. A príjemné zážitky? To ani neviem čo to je. Od vtedy čo ma moja maminka opustila, nedokáže ma nič potešiť, nič mi nerobí radosť. Tiež som ako v polospánku, fungujem ako robot a nesústredím sa. Myslím každú minútu môjho života len na ňu. Do konca aj v noci sa často budím a všetko je o nej. Na mňa by moja maminka asi hrdá nebola. Tak veľmi by som chcela žiť, aby som si povedala že môže byť na mňa pyšná, že pôjdem ďalej ale stále som neprišla na to ako to mám urobiť. Keď ste stratili zmysel života je ťažké ho znova nájsť A ja už ho asi nikdy nenájdem. Ona bola mojím zmyslom, mojou neodelitelnou súčasťou. Príšerne to bolí a tá bolesť je čoraz väčšia. Hrozne chýba pri každej činnosti čo robím, všade kde idem, proste v kuse. Tak veľmi ju ešte potrebujem. Keď tu bola, bola som samostatná všetko som vybavovala koľkokrát aj za ňu a teraz mám pocit že nič nezvládam. Už neviem ako ďalej.
In reply to Misho, Heleno... a jiní, jak by Anonym (neověřeno)