Ahojte všetci, idú tie vianoce, som zúfalá, nemôžem počúvať tie piesne vianočné, hnusí sa mi všetko a to už sú druhé vianoce bez mojem mamičky drahej, vôbec to neprechádza, čím dalej tým viac si uvedomujem, že už je všetkému peknému koniec, nikdy nebudem taká aká som bývala , veselá a šťastná, usmiata. Teraz sa ľudia tešia na sviatky, rodina bude pokope, mne zomreli obaja rodičia, je to ako zlý sen. Nikdy sa z toho nedostanem, ja to viem, lebo my s maminkou sme boli skoro vždy spolu a teraz je len prázdno. V srdci mám prázdno a nenávisť, ten kto píše, že maminky stoja pri nás tak to sa len tak hovorí, ja si uvedomujem len jedno, že už nikdy s nou neprehovorím ani slovko, a to ma ničí a som z hoho úplne na dne. Tie, čo tu píšete, že po čase to bude lepšie, tak možno tie, čo nemali až taký silný vzťah s mamičkou., tomu možno uverím. Ale takí, čo boli naviazaní na seba tak si neviem predstaviť, že ako sa s tým môžu vyrovnať, ja viem, život musí isť dalej, ale ja sa na tomto svete už nikdy nebudem citiť ako predtým. Budem už vždy trpieť, pretože sa neviem s tým vyrovnať, že bola mladá aešte mohla žiť. Keby bola staršia, možno by som sa ľahšie s tým vyrovnala. Ked zomrie starší človek, vždy sa to dá prijať trochu ľahšie, ako ked odide mladý človek.A preto, ked si uvedomím, že maminka tu mohla byť ešte aspon pár rokov, tak som úplne na pokraji zrútenia, jednoducho mi nehovorte, že to čas zahojí. Neverím.
