Přidat komentář

Ahojte, aj mňa čakajú prvé vianoce bez mojej milovanej mamičky.Neviem si to ani predstaviť. Ani stromček neviem či urobím, aj keď mamina by si to určite priala. My sme na vianoce bývali už 20 rokov len traja. Teraz som zostala len s bratom a ten asi pôjde k svojej priateľke. Sestra a ostatní známi ma volajú aby som prišla ku ním. Ale ja nechcem, nedokážem odísť z bytu, kde som s maminkou prežila celý život a každé vianoce. Nechcem ju opustiť. Radšej budem doma plakať ako keby som sa mala dívať na rodiny kde sú rodičia a deti a aký sú všetci šťastní. Ja im to prajem ale ja by som to zle prežívala. A pokaziť druhým vianoce, keď ich už mám ja, by som nechcela Najradšej by si dala nejaké lieky a celé ich prespala. Neviem si predstaviť tú bolesť počas vianoc. Ja si ju neviem vlastne predstaviť každý deň. Nechápem prečo je život taký krutý a ide ďalej ako keby sa nič nestalo. Keď ráno vstanem a hneď začnem plakať už viem že ten deň bude hrozný. Niekedy preležím a preplačem celé dni. Teraz asi tri dni čo som trošku kludnejšia aj noci sú troška lepšie. Ale stále každá myšlienka patrí jej, každú minútu na ňu spomínam. Dúfam že sa aspoň 25 zídeme všetci u nás doma. Vždy sme sa tak stretávali, keď ešte žil dedko tak u neho a potom u nás. Poplačeme, pospomíname, no aspoň jeden deň nebudem na to sama. Lebo keď každý deň plačeš do vankúša a nemá ťa ani kto objať a byť len tak pri tebe a čakať kým to prejde, o to je to horšie. Mám okolo veľa ľudí, ale na tu najväčšiu bolesť a prekonanie maminkinho odchodu som zostala úplne sama. Nikdy sa s tým nezmierim a nikdy to nepochopím, prečo tak náhle a práve ona, taký dobrý a milý človek. Ešte ju tu potrebujeme. Chýba, hrozne chýba a stále viacej. Veľmi ju ľúbim a vždy budem. Už nebudem žiť iba prežívať.