ahojte.. uz som tu dlho nepisala, ale mam toho tolko na srdci, ze ani neviem, kde zacat. len sa potrebujem vykecat. Strasne mi chyba mamina. Su to mesiace, co nas opustila,ale mna to zo dna na den boli viac. Zo zaciatku som cakala kazdu sekundu, ze sa zjavi vo dverach, ze sa vrati z prace, z nakupu..Ale s odstupom casu si uvedomujem, ze sa take nic uz nestane.. A ked si to pripustim, nechce sa mi ani zit.. Stale sa tvarim, akoby sa nic nedialo smejem sa, bavim s ludmi okolo seba.. A potom pride moment, kedy na mna dolahne vsetka ta bolest a prazdnota, ktora tu po nej zostala.Som bez maminy stratena. Vzdy bola pri mne,a ja pri nej. Nepotrebovala som najlepsie kamaratky, nepotrebovala som nikoho, stacila mi ona.. Na pokec, na plac, na smiech, vsetky krasne chvile spojene s nou sa mi denno denne premietaju pred ocami,a slzy vystriedaju usmev, lebo mi tak neopisatelne chyba.. stale sa pytam preco, preco jej nebolo dopriate byt tu s nami dlhsie, aspon o 30 rokov.. bola tak mlada, plna sily a zivota. A nadeje. A teraz je tu vsade prazdno. Cim viac casu ubieha, tym viac to boli. Nemozem si pomoct. Hnevam sa. Na cely svet.Na nase zdravotnictvo. Na seba, ze som neurobila viac. A tak velmi som chcela. Vsetci uz stracali nadej,a mne ani nenapadlo, ze by raz mohol prist koniec. Ani na sekundu. A predsa sa to stalo. Vravi sa, ze clovek si smrt musi zasluzit. Tak potom moja mama si ju zasluzila tym najlepsim,a najkrajsim zivotom, aky mohla mat. Len skoda, ze netrva dlhsie. Chybas mi maminka, velmi. Ale ty to vies. Vzdy si to vedela, ako velmi ta lubim. A budem lubit do konca zivota.
