Miloš, prajem hlbokú úprimnú sústrasť... po prečítaní tvojho príspevku sa mi opäť viac oživili spomienky na posledné dni života mojej maminky z minulého roku... mala taký istý priebeh svojho konca ako tvoja maminka. Stačilo jej pozrieť do očí a vedela som všetko. Tu končili slová a nikto z rodiny sa jej neodvážil povedať čo bude nasledovať. Bola tak citlivá na každý podnet, na každý dotyk, na každé pohladkanie, a tak sme len ticho sedeli vedľa nej na posteli, držali sa za ruky a snažili sa aspoň o úsmev... maminka tušila... sama si to už želala... jediné želanie bolo ísť z nemocnice domov... NESKORO! mne sa ešte aj teraz roztrasú ruky a zovrie mi hrdlo, keď si spomeniem, čo všetko som ešte mohla a neurobila... je mi to dodnes ľúto a bude do konca môjho života, nezaslúžili si to... a pritom bolo tak jednoduché povedať pár slov, na ktoré zrejme aj čakali... snáď nám to naše maminky odpustia...
In reply to Udeřila smrt. Rakovina si by Anonym (neověřeno)