zajtra to budu dva mesiace, co tu nie je.. a ked mi este raz niekto povie, ze cas vylieci vsetko, poslem ho kade lahsie.. ja som sa po maminkinej smrti tak netrapila ako teraz..asi som si to neuvedomovala, asi som stale cakala,ze sa zjavi medzi dverami, ze sa mi vrati. a cim dlhsie to trva, tym viac to boli. vy vsetci tu viete, ako velmi to boli, nemusim to ani pisat. zacinam si uvedomovat, aky bude moj zivot prazdny bez nej. nepojde mi na svadbu, teda ak sa vobec budem vydavat, nebude mi mat kto pomahat s detmi,ak nejake budem mat. uz tu nebude nikdy. to slovo nikdy boli akoby mi niekto nozom bodal do srdca.. ja to tu bez nej nezvladnem. kazdy mi hovori,aka som silna. ked som v praci, kecam s kolegami, smejem sa, akoby sa nic nedialo. a deje sa toho sakra vela. v mojom vnutri, kde je schovane male dievcatko, ktore chce natiahnut ruku k svojej mamicke, objat ju, povedat jej ako ju lubi a potrebuje. do toho myslienka,ze to uz nikdy nikomu nepoviem. nikdy ma mama neobjime,nechyti za ruku, a nepovie, ze bude vsetko v poriadku. tak strasne by som chcela, aby sa mi s nou snivalo,ako niektorym z vas. a nic. najhorsie je,ze sa mi stale dokola sniva jej smrt. ten moment, ked som bola pri nej. v snoch sa mi to opakuje. budim sa, a zle sa mi spi. niekedy si dam tabletku,vtedy sa vyspim. a tak velmi tuzim aspon raz ju este vidiet, hoci len vo sne. vidiet,ze sa ma dobre. ze sa uz netrapi. a povedat jej,ako ju lubim. a ako mi chyba.
