Přidat komentář

Darinka aj mne každý hovorí, že mám isť ďalej že sa s tým musím vyrovnať, že je to už dlhá doba. Ale však to nie je ani dva mesiace a už sa mám tváriť ako keby sa nič nestalo? Veď to sa nedá. A tiež mi to hovoria tí čo si s tým neprešli. Ale mám aj kamošky ktoré to zažili pred vyše rokom, jedine tie ma vedia pochopiť, tie ma nechávajú nech si s tým prejdem, lebo aj oni si s tým prešli. Vlastne doteraz prechádzajú a nedokážu sa s tým vyrovnať. Len oni majú prečo bojovať, majú deti. Ja som sama, tak pre mňa je to o to ťažšie. Ja som stratila úplne zmysel života. Bola som na pohrebe ich mamám, obidve som dobre poznala. Tiež som im hovorila že to musia zvládnuť, že musia ísť ďalej, že ich mamina by to chcela. Proste frázy ktoré teraz ostatní aplikujú na mne. A až teraz som pochopila, že to nejde, nejde len tak to zahodiť za hlavu a ísť ďalej. Veru, pochopia to iba tí čo to prežívajú a prežili. Nikto iný nie, aj keď to bola pre nich sestra, teta, stará mama, no nebola to mamina, ktorá obetovala celý život len nám, deťom. Na jednej strane som rada že sa aspoň dožila dospelých vnúčat a dokonca jednej z nich aj svadby, no na druhej som je mi hrozne ľúto, že sa nedožila mojej a a ni mojich detí. Vždy som si myslela že mi s nimi bude pomáhať. Teraz nemám nikoho.Mám síce ešte troch súrodencov, a teraz sme sa ešte viacej zblížili ale aj tak sa cítim taká sama, opustená a prázdna. Závidím sestrám, že tu bola pre nich vyše 40 rokov, a pre mňa tak krátko. Ony mi zase závidia, že som s ňou do poslednej chvíľky bývala a všetok čas som trávila s ňou. No o to je to pre mňa o veľa ťažšie. V každej veci ju vidím, pri každej činnosti sa s ňou radím, nie je minúta čo si na ňu nespomeniem. Tieto stránky mi pomáhajú ako tak to prekonávať, lebo viem že nie som sama v tom hroznom životnom údele, aj keď si vždy poplačem keď tu čítam vaše príspevky. Som rada že sa tu dá napísať, pomáha mi dostať zo seba to čo cítim. Maminka veľmi mi chýbaš, som bez teba tu v tomto svete stratená