Ahojte. Už 50 dní sa mi sníva hrozný sen. Nočná mora, ktorá neprechádza. Moja maminka zomrela. Každý deň čakám, že sa s toho hrozného sna zobudím a ja ju konečne pobozkám, objímem a porozprávame sa a ja začnem mať zasa radosť zo života. A budem čakať až do konca môjho života. Nie, to nemôže byť realita, určite je to len sen, realita nemôže byť taká krutá. Žiaľ je to krutá, hrozná realita života. A ja stále neviem pochopiť prečo to tak muselo byť. Prečo tak náhle bez varovania, bez možnosti rozlúčky. Toľko sme toho ešte nestihli. Vravela som že ešte bude dosť času na čokoľvek spolu podniknúť. Ani som netušila že nebudem mať pravdu. Keby sme to len tušili snažila by som byť s ňou každú voľnú minútku. Podstate som aj bola veď sme spolu bývali,spávali sme v jednej izbe, ale takto by som sa od nej z domu nepohla a v noci by som pri nej bdela. Aj keď už sa snažím nejako fungovať, stále to nejde. Viem si predstaviť každý deň čo by sme spolu robili keby tu bola. Bez nej si neviem predstaviť ani hodinu a nieto ešte to čo bude o týždeň, o mesiac, o rok, o pár rokov. Ako to zvládnem? Ako sa to dá prekonať? Nechápem ako môže isť život ďalej, bez nej. Ani na sekundu sa nezastaví, veď odišiel najvzácnejší človek aký na tomto svete bol. Už nežijem, iba prežívam. Už nemám ani síl sa riadne vyplakať a tak hrozne by som chcela a nejde to. Bolesť ma zožiera znútra a čakám kedy vyjde na povrch a ja začnem plakať a kričať celému svetu ako veľmi mi chýba. Maminka hrozne moc Ťa ľúbim. Viem že si stále pri nás a dávaš na nás pozor. Prosím Ťa daj nám silu aby sme to zvládli a mohla by si byť na nás tam hore hrdá. A čakaj nás, čo skoro prídeme za Tebou. Ja sa už neviem dočkať.
