Ahoj holky. Darinka písala. že sem písali dievčatá, ktoré túto stránku už nenavštevujú, lebo sa majú asi lepšie. Skôr naopak, ja sem chodím skoro každý deň a hoci nepíšem žiadne príspevky, vždy som zvedavá či tu niečo nové pribudlo. Presne pred rokom v týchto dňoch sa blížila maminkina smrť a ja som si písala každý deň do mobilu poznámky. Dnes keď si ich čítam, všetko sa mi v hlave vybaví tak akoby to bolo včera, všetko čo sme si stihli ešte povedať, ktorý deň som s ňou bola, ktorý deň sa na mňa naposledy usmiala, ktorý deň plakala, skrátka všetko. Je mi ľúto, že som si ju ešte neodfotila, alebo aspoň nenahrala jej hlas, no v tých ťažkých chvíľach som bola sotva niečoho schopná. O týždeň to bude presne rok, som z toho zdrvená, smutná, s veľkou dierou v srdci. Bolesť trochu ustúpila a všetko ostatné je len hlúpy zvyk - jednoducho som sa musela naučiť žiť s pocitom, že už tu nie je a hotovo... no napriek tomu, všetko čo robím za ňu alebo v súvislosti s ňou, tak mi ju to neskutočne pripomína a predstavujem si, ako to robila, na čo pri tom myslela a pod. - pri praní otcovho prádla, pri upratovaní, pri návšteve u neho... stačí keď vojdem do bytu a prvá myšlienka je mamina. Zbadám jej papuče a kabelku, topánky a posteľ, hneď som pri nej. Ani neviem či to vôbec niekedy prejde, či niekedy príde deň, kedy si na ňu vôbec nespomeniem - to sa asi jednoducho nedá. Bola tu so mnou 35 rokov, je tu so mnou a zrejme tu so mnou aj navždy bude - každý každučičký deň. Dodnes vnútorne zápasím s tým, že ju nikdy už neuvidím... keby aspoň bola odcestovaná niekde na 10 rokov, tak mám stále nádej, že ju ešte uvidím, ale takto? ten pocit, že je definitívny koniec, s tým sa nevyrovnám nikdy.
Držím všetkým palce a prajem veľa síl pri zvládaní bolesti. Táto diskusia nech je nápomocná všetkým, ktorí prežívajú to isté čo ja pred rokom. Mne to tu veľmi pomohlo a som rada, že si tu môžem ešte aj dnes vyliať srdiečko, aby sa mi trochu uľavilo. Držte sa
