Přidat komentář

Ahoj Helenka a všetci ostatní, ja si myslím Helenka, že keby mna videla maminka ako sa trápim, ako bez nej neviem žiť, asi by na mna nebola pyšná. Neviem byť tak silná, aby som zakryla svoju ukrutnú bolesť. Mám niekedy dni, že si vsugerujem, že to tak muselo byť a už je mamičke dobre, ale potom prídu dni, ked sa nedá. Necítim, že by moja bolesť alebo rana sa zahojili po 7 mesiacoch, cítim sa hrozne, my sme boli skoro vždy spolu a teraz som stále sama. Nemám komu sa vyžalovať, mamička ma vždy vypočula, poradila, pomohla. Fakt je to tak, že nám nikto nepomôže, len my sami alebo hovoria, že čas. Písali sem aj iné dievčatá, ktoré už nepíšu, možno sa majú lepšie. Asi to tak má byť, ale na niekoho to nefunguje. Takým príkladom som aj ja. Mne môže prejsť aj nieviem koľko času, ja sa s tým nikdy nevyrovnám, pretože si neviem vysvetliť, že prečo taká mladá a krásna, dobrá ... Nikdy nepochopím.