Přidat komentář

Ahojte dievčatá, je tomu 7 mesiacov, čo tu nie je moja milovaná maminka a je to strašne zlé, nechcem nikoho odstrašiť, ale je to čím dalej, tým a tým horšie. Ja si myslím, že to vôbec nebude lepšie. Neviem si predstaviť, že by som to prijala a vyrovnala sa s tým. Moja mamička drahá si zaslúži, tú moju ukrutnú bolesť, čo ja cítim, pretože to bola najlepšia matka na svete. Urobila pre mna strašne veľa, teraz si všetko uvedomujem, ani som sa jej za všetko nepodakovala. Ked tu bola brala som to ako samozrejmosť a teraz o to vačšiu bolesť cítim. Keby som ja toto vedela, tak by som ju každý den bozkávala a objímala a dakovala by som jej každý den. Lenže už je neskoro. Až na smrteľnej posteli som jej každý den dakovala a bozkávala som jej tie láskavé ruky. Ja si myslím, že sa zbláznim, hoci manžel už povedal, že už som sa zbláznila. Vidí ma každý den utrápenú, vyplakanú, neupravenú, ubolenú a hnusnú. Všetko mi vadí, som na pokraji nervového zrútenia. Neviem ako vy, či smútite, či chodíte v čiernom, ja ano, myslím si, že moja maminka si aj to zaslúži, viem, že mi ju to nevráti, ale aj to tak cítim. Mamička moja ponáhľaj sa pre mna, chcela by som byť s tebou. Toľko si pre mna urobila na zemi, tak aj teraz by si mi mohla pomôcť stretnúť sa s tebou, lebo ja som tiež zbabelá, a neviem si vziať ani život. Už končím, lebo už ani neviem čo píšem, ani nevidím cez slzy. Rozmýšľam nad tým ako by bolo dobre, keby sme sa vedeli stretnúť osobne, ako by sme sa mohli posťažovať navzájom. Ahojte a píšte.