Ahojte. Idem sa zblazniť. Včera to bol mesiac a ja som stále na pokraji zrútenia. Sedím v obývačke a dívam sa na jej kreslo, v ktorom rada sedávala. Chcem si dať s ňou kávu, porozprávať sa, zasmiať sa spolu. Nedokážem pochopiť že sa to už nikdy nestane. Tak veľa by som jej chcela ešte povedať, ešte sme chceli toľko spolu zažiť. Nedokážem fungovať, všetko robím z povinnosti. Dala som si tabletku na ukludnenie a rozmýšľala som či si nedám aj viacej, aby si prišla maminka pre mňa. No aj na to som slabá. Viem že by som tak nemala uvažovať, rodina by už ďalšiu stratu asi nezniesla. Ale keď ja už nevládzem žiť. Nemám tú silu a neviem kde ju zobrať. Nič ma nebaví, nemám radosť z ničoho. Mám kamarátky, ktorým pred rokom zomreli maminky, ale ty to zvládajú len vďaka deťom. Ja nemám od koho tu silu brať. Tak ako mám potom žiť? Prečo je to také ťažké a čo raz horšie? Čas všetko zahojí? Tak prečo to potom čím ďalej viacej bolí? Prepáčte že vás s tým otravujem, ale aspoň takto som to potrebovala dať von. Tu sa môžem vypísať a pri tom si poplakať. Keď to niekomu hovorím nedokážem o tom tak rozprávať. Veľmi mi chýba. Viem že je tam hore a dáva na nás pozor, som o tom presvedčená, lebo dáva najavo že je stále s nami. No nemať ju tu fyzicky pri sebe neobjať ju, nepobozkať,nepohladkať, je ťažké prekonať. Maminka viem že by si chcela aby som bola silná a aby som bola šťastná, len keby to tak ľahko išlo. Ešte veľmi dlho budem za tebou plakať, veľa času prejde kým sa s tým naučím žiť, ak sa vôbec naučím. Ľúbim Ťa maminka a nikdy na teba nezabudnem.
