je to uz meesiac, a bolest vo mne rastie.. pred dvoma tyzdnami by mala maminka 47 rokov. moje slniecko, a ani sa ich nedozila. bije sa vo mne neuveritelny smutok a hnev. niekedy som v pohode, hlavne ked nie som doma, pretoze vtedy si myslim,ze ONA je doma,a caka ma. Pridem domov,a jej niet. A mne puka srdce. Placem skoro kazdy vecer. Som uplne zufala. Snazim sa to pred druhymi nedat najavo, netrapit sa naovonok. Ale vnutri placem stale. Nemyslim na nic ine, iba na mamu. Na to ako vsetko mohlo byt inak, ako sme mohli vyskusat ine druhy liecby rakoviny, ako tu este mohla byt. No nic mi ju nevrati.A to tak strasne boli, ze neviem, ci to vydrzim. Boze ved mam 25 rokov, myslela som, ze tu mama somnou bude este aspon 30 rokov. A teraz som sama,bez nej.Nie, nie som sama, som osamela. Bez nej moj zivot nie je zivot.Iba prezivanie. Kazdy den sme dokazali stravit aj hodiny rozpravanim, smiechom.. A teraz placem sama v jej izbe. Ludia stale sa pytam preco, preco nam boh berie tie najlepsie a najuzasnejsie osoby z nasho zivota?? Asi potrebuje pri sebe takych anjelov,akymi boli nase mamy. Dufam, ze as tam hore ma mamina dobre.Hoci ja sa trapim, dufam, ze ona sa usmieva. Ale nemal mi ju este brat, este nie..
