Peťka, ja to cítim podobne, ak nie aj tak isto ako ty!!! Som rada, že sa cítiš už lepšie. Krajšie si to opísať ani nemohla... život musí ísť ďalej, či sa nám to páči alebo nie. Naše deti nás potrebujú, sú súčasťou nášho života, majú v sebe veľa z našich rodičov a práve kvôli deťom sa musíme s touto stratou vyrovnať a snažiť sa žiť tak, aby vyrastali v harmónii a pohode. Nás zmenila smrť mamičky, ale naše deti by nemali vycítiť z nás nervozitu, hnev, smútok ani nič podobné. Naše maminy sa tiež snažili žiť naďalej normálny život, keď ony prišli o svojich rodičov. Teraz je rad na nás, my to musíme tiež dokázať, zvládnuť, musíme byť silné. Určite by na nás boli maminy hrdé. Čoskoro bude tomu rok a mne sa nechce veriť, že to je už tak dlhá doba. Niekedy sa pozastavím sama nad tým, či to je vôbec pravda. Mala som vôbec niekedy maminu? Chodím k otcovi domov ale tak ako mi bolo na začiatku divné, že tam už mamina nie je, tak teraz by mi bolo divné, keby tam zrazu ležala. Len som si hlúpo zvykla na pocit, že je tam otec sám a to ma trápi. Hoci ju vidím v izbe stále na živo ležať, občas mám pocit, že sa mi to všetko len snívalo a nikdy tu tá mamina ani neležala... je to desivý pocit, prenasleduje ma to a nevyznám sa v tých myšlienkach... neviem ktoré sú pravdivé a ktoré nie... či sa mi len sníva, či je to krutá realita??? kde je moja mamina? prečo tu bola so mnou tak krátko, prečo nám nebola dopriatá rozlúčka, kto je kde vzal...??? nerozumiem tomu? kto to takto zariadil? prečo sa ma nikto na nič nepýtal, prečo sa to udialo bez toho, aby som bola na to pripravená? Vravím si, už je lepšie, som predsa silná ale vzápätí príde trochu horší deň a už som stratená!
Bude to tak do konca života... v našich srdciach maminky zostanú už navždy a ja si prajem aby aj spomienky boli stále rovnako živé.
In reply to odišla si....som sama.. by Anonym (neověřeno)