Ahojte!Čítam tu vaše príspevky s nádejou, že mi pomôžu prekonať tu hroznu bolesť.A našla som tu všetko čo cítim, nekonečnu bezmocnosť, úzkosť,trápenie, smútok, samotu, hnev, nenávisť, pocit že som mohla niečo urobiť. Snažila som sa zistiť, dokedy bude ta neskutočná bolesť trvať, kedy znova začnem žiť.Zistila som že už budem iba prežívať zo dňa na deň a čakať na ten súdny deň kedy sa konečne stretnem s mojou mamičkou.Dnes sú to 2 týždne,čo nás opustila.Mala 60.Náhle nečakane, bez rozlúčky, plná života, plánov a nádeji že sa dočká ešte mojich a bratových detí.Žili sme iba pre seba, mala som iba ju. Sestry majú rodiny, brat priateľku, len ja som mala iba ju.Maminu s veľkým M, dobrú, milú, starostlivú, nič nechcela pre seba všetko robila len pre nás. Strávili sme spolu veľa času.Bola na dôchodku ale chodila do práce, ktorú sme mali spoločnú, mňa januári prepustili a odvtedy som nezamestnaná.Bála sa ako to zvládnem keď sa jej náhodou niečo stane a ja som bez práce. A ja som to nechcela pripustiť. Však jej sa nemôže nič stať ona je a vždy tu bude len pre mňa. Aký sebec som bola!Ešte keď ju brali do nemocnie, neverila som že sa nevráti, to mi nemôže urobiť. Bola silná, bojovala. Záhadná smrť našej maminky, tak nám povedali. Nevedia ani čo jej bolo a prečo. Však ju bolela ,,iba,, ľavá ruka a obvoďak ju poslal na neorologiu a ortopediu miesto toho aby vylúčil aj vážnejšiu možnosť. To bolo v pondelok. V stredu sanitka aro, krutá dlhá nekonečná noc keď nám niekto príde konečne povedať čo s ňou je.Pripravte sa na najhoršie, ak sa dožije rána možno to zvládne. Dožila sa, nezvládla to. Osud? Chyba niekoho? Vráti nám to maminku? Už nevládzeme zisťovať. Nikdy predtým sa na nič nesťažovala, vždy bola zdravá aj prechladla raz za 3-4 roky, na interné chodila každý rok, vždy bola v poriadku. Stratila som zmysel života, to jedine pre koho som žila. Jedine viera mi to pomáha ako tak to prekonávať ale stále sa pýtam Prečo? Ďakujem Bohu aj za tých 34 rokov čo som mohla byť pri nej, za každý okamih strávený s ňou.Ale bolí to, hrozne to bolí. Vidím ju všade v byte, rozprávam sa s ňou, prosím ju aby sa vrátila aby ma pohladila, poradila, čakám ju v sne. Viem že je to ešte moc čerstvé ale stále nevládzem fungovať.Ani mi nevadí že som bez práce, lebo nezvládla by som to. Každý mi vraví že choď medzi ľudí a práca ti pomôže zabudnúť. No ale ja cítim pravý opak, prvý týždeň som sa nemohla pohnúť z domu iba cintorín a byt, tam nachádzam pokoj, inde som mala pocit že sa zrútim. Už sa to lepší ale aj tak to najlepšie prekonávam doma pri maminke, keď sa dívam ako sedí na jej obľúbenom kresle a pozerá seriáli alebo spí na gauči a Rikino (korela) spí na jej pleci. Urobila si z neho takého maznáčika, závislého na nás.Aj on ju zo začiatku hľadal.Sme veľká rodina a navzájom si pomáhame a môžem sa im vyplakať.Ale vy to tu prežívate, viete ma pochopiť, lebo kto nezažil..... Pred do mnou ďalšia krutá noc. Maminka viem že tam zhora ma budeš strážiť a nikdy ma neopustíš. VEĽMI ŤA ĽÚBIM!!!