ahojte vsetci, ste super, ze tu pisete. Trosku mi to pomaha, sa tu vykecat. Uz sa nemam komu, nechcem stale svojich priatelov zatazovat mojimi starostami a trapenim.Aj ked viem,ze su tu pre mna. Viete, niekedy mam pocit, ze mi nieco, alebo niekto dodava silu. Neviem, tak to citim. Vstanem rano, pomodlim sa za maminu, idem do prace, tam je mi fajn, mam uzasnych kolegov, ktori stali pri mne aj pri mamininej tazkej chorobe.Dokonca ma prekvapili tym, ze sa mi cela firma zlozila na liecbu pre maminku. Darovali nam dost velku sumu, no najhorsie je na tom to ,ze maminka si to nestihla uzit. Den potom zomrela. Stale vidim jej oci plne strachu, ako na mna pozera, a zrazu tu nebola. Aj sa mi o tom sniva, nebojim sa,ani nic, ale je to hrozny pocit. Ja som strasne nahnevana, asi sa opakujem, ale ta zlost ma nici zvnutra. Niekedy rozmyslam, naco nam je zivot, ked nam ho ta kruta smrt potom zoberie,a este takto skoro! Boze ved ja som sa tesila,ako mi mamina bude radit,ako sa starat o svoje deti, ako vychovavat, lebo ona mna vychovala uzasne. Nikdy sme sa nehadali, vzdy sme si rozumeli, ako sestry. Nezabudnem, ked sme spolu chodili z prace,a v autobuse sme sa smiali celu cestu na hovadinach. A teraz idem z prace,a mam slzy v ociach. Varim, ani to ma nebavi, vzdy mi hovorila, co mam ako robit, radila mi. Alebo sme sa spolu smiali, ked sa mi nieco nepodarilo. A teraz som tu sama ako prst. S tou neutichajucou bolestou v srdci. Ja nikomu nezavidim ich rodicov, ja ich rodicov nepotrebujem. Ja chcem naspat MOJU mamu. Ona bola moja butlava vrba, vsetko som jej hovorila, ona mne tiez. Starala som sa o nu, slubovala jej, ze ju vyliecim, kedze lekari sa na to slusne napisane vykaslali, vraj to uz nemalo vyznam.A ja som zhanala vsetky mozne lieky, mediciny, len aby som ju uzdravila.Kazdy den som jej hovorila, ako velmi ju lubim,a potrebujem. To ma nikto tam hore nepocul?Aj ja mam jej fotku v ramiku, v izbe, a usmievam sa na nu,akoby tu bola. Len mi neodpoveda.Je mi hrozne ludia. Zivot je kurva.Prepacte za vyraz, ale musela som. Svine, ktore ublizuju ludom okolo seba cely zivot, sa doziju aj sto rokov, a clovek, ktory by kazdemu dal aj posledne, tu nema pravo byt? a zit dalej? nerozumiem tomu. A my tu sme, aby sme bojovali s nasim trapenim. Ale s tym sa bojovat neda, na to si treba len zvyknut. Ja ked si predstavim,ze mam cely zivot pred sebou, fajn,ale bez mamy? Ved to nezvladnem. Chyba mi zo dna na den viac a viac, lebo s odstupom casu si uvedomujem, co sa vlastne stalo.Mne to totiz doteraz vlastne este nedochadza, ze mamina zomrela. Stale cakam,ze sa zjavi vo dverach, z prace, uvarime si spolu kavu a pokecame. No nic, uz nevidim cez slzy, tak koncim. Prajem vam vela sil a trpezlivosti,a vela dobrych ludi okolo seba, aby ste sa mali o koho opriet v tychto hroznych chvilach. A dakujem vam vsetkym.
