Přidat komentář

Milý Petr a Romanka. Viem ako sa cítite a ako prežívate toto hrozivé obdobie, ale verte - a to by Vám napísala teraz každá z nás čo sem chodíme už dlhšie - že príde čas, keď si na tú bolesť naozaj zvyknete a budete žiť naďalej normálny život. Ono prídu chvíľky, keď Vám bude mizerne, bude sa Vám chcieť kričať, plakať, budete sa hnevať na všetko okolo seba, aj na seba samého, ale život pôjde pre Vás ďalej. Príde čas, keď sa pozastavíte nad tým, že - aha, veď som sa po dlhej dobe zasmiala... Mne to trvalo asi dva mesiace od pohrebu, ale predsa len som sa zasmiala na niečom... neviem už konkrétne čo to bolo a potom to bolo čoraz častejšie... Mne veľmi pomohlo to, že sme sa ako zvyšok rodiny ešte viac zomkli, stretávali sme sa viac ako kedykoľvek predtým a v duchu, že mamina sa na nás pozerá a je šťastná, že spolu opäť držíme, tak tie stretnutia boli príjemné a pomáhalo nám to zmierniť náš žiaľ. Romanka, ty máš brata a otca, máš pre koho žiť. Oni ako chlapi Ťa teraz potrebujú oveľa viac ako si myslíš, buď pre nich a pri noch najsilnejšia ako vieš byť! Časom nájdeš partnera a budeš mať svoju rodinu a trápenie nad maminkou trochu povolí. Určite povolí. Niekomu to trvá dlhšie, niekomu kratšie. Ale naučíte sa s tým blbým pocitom, že už maminky niet aj žiť. Bohužiaľ... :-(
Mňa napĺňa radosť zo syna a ten mi trochu pomáha na tú bolesť občas pozabudnúť, ale vo chvíľach keď som sama, hneď som myšlienkami s maminou a hreje ma pocit, že stále na ňu myslím a nezabúdam na ňu. Na cintorín chodím stále rovnako často a vtedy si myslím, že ma vidí, že o mne vie. Doma mám jej fotku v rámikoch a je to akoby bola stále so mnou.
Petr, krásne opisuješ maminku, určite bola na Teba hrdá a bude Ťa teraz ochraňovať. Našim maminkám je už dobre, nič ich nebolí a určite by nás neradi videli trápiť sa.
Prajem veľa síl a uvidíte, že byť silný sa oplatí a napr. o 10 -12 mesiacov budete žiť s oveľa väčšou ľahkosťou ako teraz. Chce to len čas, skúste tomu veriť...