Ahoj Romanka,....moja mamina by mala pred par dňami 51 rokov,...mala aj meňiny teraz,a zajtra bude presne rok kedy prvy krat skoncila v nemocnici s tou chorobu,..ktora ju znicila..je tomu presne rok....nechce sa mi verit,rok odkedy začalo jej aj moje trapenie...mne sa stale nechce verit,ze uz maminu nikdy neuvidim,ze ona mna uz nikdy neobime,ze neuvidi mojho syna....je tomu rok a zda sa mi ako keby to biolo vcera,zaroven akokeby to bolo pred 10timi rokmi....tolko trapenia a bolesti ako za posledny rok som nikdy nezazila a nikdy uz nezazijem.....viem,ze sa mamia bala smrti,ale zaroven bola velmi silna a nepripustala si,ze zomrie......to čo mi po ej hlavne zostalo je jej sila...mam pocit,ze teraz po tolkom čase...jej mam za dvoch....za nu aj za mna...citim sa silna,už to mozem dnes povedat....mam pocit akokeby ona to tak chcela....viem,ze ju mi už nič nevrati,tak musim aspo žit ja......a robit,vsetko aby moj syn a moje dalsie deti,ktore snad budem este mat boli stastni.....ten pocit prazdnoty vo mne bude ale navzdy....mamina mi bude navzdy chybat....keby mam opisat ako mi je,ked na to myslim,najvystiznejsie by bolo asi to ,ze sa mi chce vtedz kricat,plakat,niečo rozbit...viem,ze ani to ňepomoze...tak zijem dalej.....verim,ze tak ako by to ona chcela..viem,ze ma lubila najviac na svete ....
In reply to Ahoj Helenko, by Anonym (neověřeno)