Ahojte.Tak sme viaceré, ktoré sme ostali protivné, zlé, mrzuté a s nechuťou do všetkého. Nastali problémy v práci s ľuďmi, namiesto toho, aby som si s nimi budovala a prehlbovala vzťah, tak naopak sa to zhoršuje... nemám si s nimi čo povedať, nebaví ma počúvať ich taľafatky, cítim sa tam zle a mám pocit, že mi nikto na svete nerozumie... doma sa už ani nerozprávame o mamine, ako keby ani nežila... nikto by ma aj tak nepočúval a kamarátky už tiež nie sú na to zvedavé.
Stále vediem vnútorný rozhovor s maminou a to ma trochu posilňuje. Predstavujem si, čo by mi asi povedala na určitú vec, potichu sa s ňou radím a myslím si, že následne keď to tak vykonám, je to správne. Po jej smrti mi kleslo sebavedomie, mám pocit, že vo všetkom vidím problém, všetko vidím tak negatívne a sama nie som presvedčená o tom, či robím niečo dobre. Keď tu bola, bolo to také fajn, a ľutujem, že som sa viac nepripravovala na to, že tu raz aj nebude. Správala som sa k nej s takou samozrejmosťou, dnes by som sa jej ešte na veľa vecí opýtala a už nemôžem. Bolí to a stále bolieť bude. Za chvíľu bude tomu rok a nič sa nezmenilo, stále sa cítim taká prázdna.
Som však rada, že aj naďalej píšete svoje pocity a odchádzam z tejto stránky s ľahším pocitom, že nie som na svete sama, ktorá má takýto problém... problém menom Maminka...
In reply to Ahoj Darinka ,ja si sem by Anonym (neověřeno)