Počas štyroch rokov maminkinho trápenia s rakovinou sme prišli do kontaktu s veľa doktormi, príjemnými aj nepríjemnými. Hneď na začiatku sme tak povediac "zrušili" ošetrujuceho onkológa, ktorý maminu nielenže poriadne neliečil, ale ju ani nikde na ďaľšie vyšetenia neodporúčal. Keby sa vtedy neprehlásila k inej onkologičke, nežila by s rakovinou ani pol roka... Tá ju postavila na nohy, vybavila jej vyšetenia v Bratislave, nasadila je účinnú liečbu, mala s ňou trpezlivosť a otvorene a s citom s ňou vždy o liečbe hovorila. Potom jej vybavila operáciu v Nitre, ktorá bola nad očakávania úspešná a podľa mňa vďaka tomu jej predĺžila aj život... Horšie to bolo v našej okresnej nemocnici a prístup niektorých sestier bol neznesiteľný. Boli dôležitejšie ako lekári a jednali s maminou ako s nejakou simulantkou... Našťastie ona bola dosť otvorená a nedala si skákať po hlave. Vždy sa vedela ohradiť. Občas sa stalo, keď mala službu dobrá sestra, že som mohla ostať na návšteve aj dlhšie, ale keď bola protivná sestra, tak ani o pol minúty dlhšie. Raz ma dokonca vyhodil z oddelania aj primár, ale bol dobrý čudák, lebo najprv mi povolil návštevu aj doobeda a keď som po hodine vyšla z izby, tak na mňa bliakal na celé oddelenie, že sa mu tam promenádujem bez návlekov, keď chystajú pacientom obed...
Na záver v Nitre sme mali veľké pochopenie od lekárov, ale to asi za to, že mamina bola už vo finálnom štádiu :-( mohli sme za ňou prísť hocikedy, byť s ňou ako dlho sme chceli a pár dní pred smrťou ju presunuli aj na inú izbu, kde sme s ňou mohli byť aj v noci. Najhoršie sa správali ako vždy niektoré sestry a sanitárka, ktorá jednala s pacientami arogantne. Sama som počula ako, babke 100kg ťažkej povedala, že načo zlieza z postele, keď nevie naspäť vyliezť a tá chudera mala ťažkú cukrovku a opuchnuté nohy, nakoniec som jej musela ja pomôcť vyložiť jej tie boľavé nohy na posteľ, aby si vôbec mohla ľahnúť. Ďaľšej pacientke, ktorá bola chudá na kosť a tekutiny príjmala len striekačkou, povedala sanitárka pri roznášaní obedov, že vy ste s jedlom už skončila... keby tá pani nezomierala, tak by ju asi za tie slová nakopala rovno do zadku. Mojej mamine bola tiež neochotná pomáhať na záchod, tak sa mamina na ňu sťažovala rovno doktorke a odvtedy mala pokoj. Sanitárka chodlia za ňou sama, či nepotrebuje niečo, dokonca jej každé ráno pomohla aj v sprche... A jedna sestrička v noci vynadala mamine, že čo toľko vyzváňa, že ona má sama na starosti dve oddelenia a že nestíha. A pritom mamina súrne potrebovala na WC, nemal ju kto odpojiť od infúzii a pomôcť je vstať. Nakoniec jej pomohla jedna pacientka a bolo z toho veľmi zle, že pacient pacientovi nesmie pomáhať, keby sa niečo stalo, že kto by niesol následky a pod. Vôbec si tie sestry neuvedomia, že ten pacient čo zvoní, môže mať ťažkosti, môže sa dusiť a pod. A namiesto rýchleho príchodu sestry pacientovi ešte vynadajú... To je celé naše zdravotníctvo a potom idú štrajkovať... veď kto by ich za takú odfláknutú prácu viacej platil?
In reply to vidim,.že vela ludi tu ma by Anonym (neověřeno)