a možno mi len zo všetkého preskakuje, no na sto percent som počula volanie môjho mena. Hneď v ten deň som išla za maminkou na cintorín a zapálila jej sviečky, aby vedela, že na ňu stále myslím. Snáď existuje nejaká napriridzená sila, niečo medzi nebom a zemou, taký ten druhý svet kde sa všetci raz stretneme.
Za chvíľu bude mať syn narodeniny a keď vidím tie fotky z oslavy sped roka, tak by ma vtedy ani nenapadlo, že sa fotíme naposledy, že za pár týždňov sa pominie. Všetko si teraz premietam čo bolo pred rokom, lebo to bolo posledné obdobie, ktoré som s ňou prežila. Myslela som, že som z najhoršieho vonku, ale vracia sa to všetko ako bumerang. Čas plynie a ja si strašne prajem, aby sa zastavil, mám strach že pomaly budem na ňu zabúdať, že si za chvíľu nebudem vedieť maminku ani predstaviť. Nechcem aby čas išiel tak rýchlo, nechcem jar, nechcem slnko ani spomienky na ňu, chcem ju živú teraz a hneď, chcem jej zavolať, navštívíť ju, pobozkať... ako sa s tým vysporiadať??
Maminka, ja viem, že si to na mňa volala ty, počula som ťa, tá pesníčka bola venovaná len a len tebe... chýbaš mi stále...
Peťka, nechceš ma nájsť na facebooku???
In reply to tak velmi by som sa chcela by Anonym (neověřeno)