Přidat komentář

Peťka, napísala si to tak krásne od srdiečka, až ma to rozplakalo... Máme podobné pocity a zmýšľanie, ja si tiež vyhľadávam na nete rôzne články o umieraní a smrti, predstavujem si aké to asi je, či to bolí, ako sa človek na to pripravuje a aké ma pocity,,, Mrzí ma, že som si to nečítala skôr, ešte keď maminka žila, nejako som si neuvedomovala čo sa deje, nenapadlo ma, že takto prichádza smrť a dnes mám oveľa viac vedomostí o umieraní a na základe toho by som určite inak zmýšľala a konala,,, Premýšľam ako sa pri tom maminka cítila, či sa nebála, či vôbec o sebe vedela, či sa necítila opustená a pod. Myslím na ňu ráno, večer, počas jedla, v robote, vonku, stále... Nechce sa mi veriť, že už je to tak dlhá doba. Tiež si predstavujem čo bolo takto pred rokom, ako sa tešila na jar, ako budeme chodiť s mojim Jakubkom zase viac von, opekať, na ihrisko atď. Mala veľmi rada jar, slniečko, kvety, a s prichádzajúcou jarou vo mne narastá smútok a depresívne nálady, zrazu nenávidim slnečné dni, nechce sa mi chodiť von a nepáči sa mi ako stále pribúda teplejších a dlhších dní... No zároveň s maminkinou radosťou pribúdali pred rokom aj jej ťažkosti - sťažovala sa mi, že nevládze chodiť, že sa rýchlo unaví a zadýcha, že ju stále viac a viac bolí brucho a nechutí jej jesť... u nás sotva zjedla detskú porciu pečeného kuracieho stehna a mňa vtedy ani vo sne nenapadlo, že takto pomaličky prichádzali tie príznaky blížiacej sa smrti... Napriek tomu jej úsmev nezchádzal z tváre a strávili sme spolu peknú ale žiaľ poslednú jar. Ľudia ju mali radi, vždy bola veselá, príjemná, srdečná, a pripadá mi to nespravodlivé, že Boh berie takýchto ľudí k sebe. Keď ich neberie podľa veku, tak prečo aspoň nie podľa toho kto sa tu na zemi ako správa... závidim všetkým kto má ešte mamu, zazerám na starých nemožných ľudí, ktorí sa chamtajú v Kauflande kto si uloví krajšie ovocie, kto bude prví pri pokladni a ja nechápem kam sa tí všetci tak ponáhľajú, o čo tým ľuďom vôbec ide... kde sú všetky tie prirodzené hodnoty života??? Závidim ešte aj môjmu manželovi, že má mamu. Keď vidím aká je protivná, tak by som ju najradšej zniesla zo sveta. Viem, že by som tak hovoriť nemala, ale kde je tá spravodlivosť??? Svokra je nevrlá, pesimistická, mrzutá, nikam nechodí, nikoho nemá rada, stále sa háda so susedami a pod. Teda nikomu neprajem smrť, ale nechápem prečo odchádzajú zo sveta ľudia, ktorí milujú život a zostávajú tí horší...?! Trápia sa tu ľudia, ktorí majú dávno po 80-ke a odchádzajú tí, ktorí žili plnohodnotný život...
Je mi z takých myšlienok na nič!
Nedávno sa mi stalo, keď som si pustila maminkinu obľúbenú pesníčku, že z vonku niekto zakričal moje meno - dosť zrozumiteľne a hlas presne taký ako moja maminka. Hneď som sa pozrela von oknom, no nikoho som tam nevidela... v tej chvíli som si tak želala, aby tam stála moja usmiatá maminka, no ja som si to vysvetlila tak, že to na mňa zakričala maminka z nebíčka...