Ahojte Ľudka a Peťka, ďakujem vám za povzbudivé slová, ešte nemám výsledky len asi o 2 týždne, no cítim sa ani neviem tak prázdno. Vôbec som na seba nemyslela ani v nemocnici stále mi myšlienky behali na mamičke, čo bo bolo keby tu bola. Neviem sa spamatať z toho, čo sa stalo. Prečo moja alebo vaše mamičky nám odišli. Nikdy som nikomu nezávidela ale teraz tak veľmi závidím tým, ktorí majú rodičov. Možno som hnusná, ale závidím. Tak strašne by som chcela maminke povedať ako sa mám, ako mi je smutno, ved sa nemám ani s kým porozprávať. Teraz som doma ani von nemôžem a s nikým sa ani veľmi nerozprávam. Aj muž je v robote, dcéra v škole, ale ked sú aj doma, každý má svoje záujmy. A ked som mala mamičku, tak sme sa veľa rozprávali a teraz sa môžem akurát tak sama so sebou. Neviem ako budem dalej žiť, nemám predstavu o tom čo bude dalej. Ja som ani vo sne nemyslela, že takto mladý človek, ktorý ešte varí, nakupuje, a ide do nemocnice po vlastných, aby sa už nikdy nevrátila. Nechcem veriť, že jej nevedeli lekári pomôcť. Ja si myslím, že všetko pre nu nespravili, teraz si vyčítam, prečo som ju nechala v tomto meste, a budem si to vyčítať až do mojej smrti. Ja tu v našom meste vôbec nedôverujem lekárom, nevedeli pomôcť ani otcovi ani mamine. Veľa plačem ešte aj teraz, hovorí sa , že čas rany zahojí, ale nie sme rovnakí. Ja cítim, že moje rany sa nikdy nezahoja. Mamička moja veľmi ťa milujem.
