Ahojte dievčatá, bude jedna hodina po polnoci, ale ja neviem zažmúriť oči. Proste stále rozmýšľam nad mojou milovanou mamičkou, proste mi nedochádza, že už nič nemôžem nikdy povedať, že už ju nikdy neuvidím Toľko sme toho vždy narozprávali, a teraz som sa prebudila, že ja nemám s kým sa ani porozprávať. Moja rodina ide každý svojou cestou do práce do školy, ja ani nerobím, aj to je zlé. Som medzi štyrmi stenami. Už som úplne ochorela z tohto smútku, neviem sa pozbierať. Helenka fakt ako by bolo dobre, keby sme boli z jedného mesta, mohli by sme sa stretnúť a mali by sme tú istú tému, vedeli by sme sa navzájom podržať, ale takto tu nemám absolútne nikoho. Ja nemám nijakú rodinu čo som mala pomreli a teraz mám len tetu v Karlových Varoch, bratranca a sesternicu mám tiež daleko. Je to také hrozné, až sa mi nechce žiť, pretože sa nemám s kým ani porozprávať. Mne už asi zašibáva bojím sa ,že sa úplne zbláznim. Prosím vás píšte aj nadalej ako sa máte vy. Ahoj.
