Ahojte, aj ja som mala dnes záchvat plaču ako píše Helenka. Neviem čo bol dnes za deň ale po dlhšej dobe na mňa všetko doľahlo. Mám pocit, že som niekedy niekde úplne mimo, mimo reálneho života, že nemá nikto pre mňa pochopenie a cítim sa taká zbytočná. Akoby som sa nevedela zaradiť do normálu. V práci mám vedúcu, ktorá sa po mne dosť často vozí, jedná so mnou arogantným spôsobom, všetko čo spravím je zle a ja mám potom pocit menejcennosti a pripadám si totálne neschopná. Dnes mi teda riadne "nakladala", mala ma v zuboch celý deň a ja som ledva zadržiavala slzy na krajíčku. Prišla som domov, niečo som sa kľudne opýtala manžela a ten začal po mne kričať ako nepríčetný a potom to mňa prišlo a nemohla som zastaviť plač. Oči mám napuchnuté a bolí ma z toho hlava a najradšej by som zdvihla telefón a zavolala maminke do nebíčka, lenže nebo nemá telefón... keby žila, všetko jej môžem vyrozprávať a ona by ma vypočula a poradila by mi, prípadne by ma povzbudila... v takýchto chvíľach mi totiž neopísateľne chýba a najradšej by som sa ocitla v myšacej diere. Život bez maminky je ťažký, tak to asi cítite všetky dievčatá, teraz si konečne uvedomíme čo všetko pre nás maminky znamenali a aký mali v našom živote dôležitý význam. Stále sa cítim ako malé dievčatko, ktoré potrebuje pofúkať rozbité koleno. Vraví sa, že v živote keď niečo stratíš, získaš alebo nájdeš zase niečo nové... ja som si našla nové zamestnanie v čase keď maminka umierala, tešila sa so mnou, ešte som jej stihla povedať o svojich prvých pocitoch. No namiesto toho, aby mala pre mňa vedúca pochopenie v mojej ťažkej situácii, tak ešte sa do mňa navážala a bolo jej jedno ako sa asi cítim po smrti mojej maminky alebo ako sa mi zle sústredí na prácu. Odvtedy ubehlo 6 mesiacov ale nič sa nezmenilo, stále so mnou jedná ako so soplavým deckom a ja sa nemám na koho obrátiť... keby tu bola aspoň maminka... v takýchto chvíľach si najviac uvedomím ako veľmi mi chýba. Zajtra pôjdem na cintorín zapáliť sviečku a potichu jej porozprávam o svojich problémoch, možno mi dá znamenie ako mám ďalej postupovať. Od kedy mi zomrela mamina všetko si akosi viacej pripúšťam, každú hádku s manželom, všetko ma hneď zamrzí, všetko mi je ľúto ale keď sa do mňa polroka naváža vedúca, tak to už je dosť a začína to byť neznesiteľné. Dúfam, že Vám nikto neznepríjemňuje život a že ste na tom o niečo lepšie ako ja. Prajem dobrú noc... Maminka, neboj, ja to nejako ustojím, možno nie som jediná s podobným problémom...
