Ahojte dievčatá, už som úplne niekde na dne, nevládzem. Aj dnes som bola v cintoríne, zapálila som sviečku, plakala som ako nenormálna, a išla som domov vyrevaná. Ano aj u mna je to tak isto, všetko ma mamička naučila, ako píše Helenka, len bez nej žiť neviem ako. Moja maminka si do poslednej chvíle myslela, že nezomrie tak veľmi chcela žiť, a preto sme sa o tom ani nerozprávali. Je to pre mna ešte ťažšie, pretože, keby aspon niečo povedala, že ked ona nebude žiť, ale nič také nehovorila. ja svojim deťom som už o tom rozprávala, že ked náhodou zomriem, aby neplakali, nech ma neľutujú, pretože viem aké to je. Ja to bez mojej mamičky asi nezvládnem, aspon to tak cítim, Helenka aj ty si na tom podobne ako to čítam, veľmi sa trápiš ako ja. Prečo je tento život taký krutý, Peťka aj ja som sa každý večer modlila, aby sme boli živí a zdraví. Predsa mi zomrel otecko, ale ja som sa modlila nadalej. Myslela som si, že to tak má byť. No a ked mi zomrela aj mamička, tak som sa prestala modliť. Mám známe aj kamarátky pýtam sa ich či sú veriace,či sa modlia, ani jedna nie je veriaca a predsa všetkým žijú rodičia. No nie je to zvláštne.
