Přidat komentář

Ahoj Peťka, napísala si to krásne, presne viem ako sa cítiš. Vieš, ja si myslím, že pokiaľ by nám nezomrela maminka, tak by sme ani my nemali pochopenie pre iných, ktorí prídu o rodiča. Zistila som, že ľudia okolo mňa boli ochotní počúvať ma a pomôcť mi tak maximálne mesiac, potom som si pripadala trápna a liezla som im na nervy. Kamošky ma vypočuli ale rýchlo bočili od témy, ich nezaujímalo aké som mala zážitky s maminkou. Takisto brat, podržali sme sa len krátko po pohrebe a keď som mu písala do smsky ako sa hrozne cítim, že stále revem, tak mi odpísal, aby som mu do sms-iek nepísala také blbosti... A ja som si začala pripadať dosť trápna, tak to držím v sebe alebo sa vyrozprávam tu v diskusii. Susedia sa po mne pozerali ako a prečo chodím v čiernom, známi ma zastavovali na ulici, vypytovali sa a mne to bolo nepríjemné. No môj žiaľ bol tak veľký, že som to tak proste cítila, že chcem držať smútok aspoň polroka. Cítila som sa v čiernom dobre, pridávala som na facebooku smutné citáty a príspevky ale nikto nemal pre to pochopenie, takže som s tým rýchlo sekla... ľudí to okolo mňa vôbec nezaujímalo a dívali sa na mňa dosť divne....
Čo ma mrzí, že máš malé babätko a nemôžeš sa podeliť z jeho radosi s maminkou. Určite by Tibola veľkou oporou ale aspoň Vás teraz z nebíčka ochraňuje. Mne maminka veľmi pomohla aj keď som bola tehotná, všetko so mnou prežívala, po pôrode prišla za mnou a plakala a silno ma objímala, lebo Jakubko po piatich rokoch vytúžené babätko. Nikdy nezabudnem ako prišla hneď ráno, pomohla mi s varením, išli sme spolu na prechádzku, alebo ho zobrala sama do kočíka aby som si doma oddýchla... ako u nás prespávala keď manžel bol na služobke a dlho do noci sme sa rozprávali.... alebo ako som ja k nej chodila na celý deň a chodili sme s drobcom do kúpeľov alebo do parku... ako vždy pri mne stála v dobrom aj v zlom, ako mi radila a pomáhala, keď mal malý horúčky alebo zvracal hneď bola u nás aby mi pomohla... ako sme si všetko hovorili, tie nekonečné telefonáty ako sme sa jedna druhej sťažovali ja na manžela a ona na nášho otca... to sú tak krásne nezabudnuteľné zážitky až mi je ľúto, že to všetko skončilo, že už viac neuvidí ako vyrastá Jakubko, ako sa mu bude dariť od sptembra v škole atď. Strašne sa s ním chcela rozlúčiť a ja som jej to nesplnila. Teraz jediné miesto kam za ňou môžem ísť je cintorín... mám pocit, že je to len miesto s jej menom na zapálenie sviečok, že ona je aj tak niekde inde, ale rada tam chodím, lebo viem, že vtedy som k nej najbližšie ako sa vôbec dá. Ostali mi po nej šperky a keď ich nosím je to ako by bola so mnou, stále mi ju to pripomína.
Peťka, skús sa viac tešiť z malého Samka, uvidíš ako ti bude robiť stále radosť, pútaj si ho k sebe ako sa len dá a daj mu všetkú lásku akú dávala aj tebe maminka. To,že raz máš veľký žiaľ a raz bude mať za tebou aj tvoje dieťa, to je na mieste, je to len znakom toho, že ste mali spolu pevné puto. Možno niektorí ľudia by aj chceli smútiť a nemôžu, lebo mali zlých rodičov...