Přidat komentář

Ahoj Peťka, samozrejme, že čítam príspevky aj nižšie, len som reagovala na to, že ste tu nezostali s Darinkou samé dve :-)
Tiež to tak cítim, že máme dosť spoločného, možno aj rovnaké alebo podobné zmýšľanie, možno aj preto, že nám maminky odišli podobným spôsobom a nemôžme sa vyrovnať s výčitkami...
Mojej maminke zomrela mama keď mala 14 a otec keď mala 20 a dnes už chápem prečo sa jej aj po dlhých rokoch zaleskli oči od sĺz, keď som ja jej vypytovala na jej rodičov... Kým človeku nezomrie niekto blízky, určite to nechápe. Minule môj muž niečo stresoval pre totálnu kravinu a ja som mu povedala, že v živote sa stávajú aj horšie veci, napr. smrť rodiča a on mi na to povedal, že veď každý raz musí zomrieť... Myslím, že na každého raz príde a raz aj on pocíti ako sa mu bude žiť keď mu odíde mama alebo otec, v ktorom sa tak strašne vidí. Potom ešte len pochopí o čom je život a prehodnotí si rebríček hodnôt. S vybavovaním pohrebu nám veľmi pomohol, ale pochopenie pre mňa mal asi len mesiac, potom mi povedal, že sa mám spamätať, že som totálne neschopná... No čo už. Môj otec ostal sám, uzavretý, nikam nechodí, málo rozpráva, nemá o nič záujem. Je mi ho strašne ľúto a keď ešte povie, že sa mu v noci nechce chodiť spať ani do spálne... tak by som plakala ako malé decko. On sa so mnou o maminke vôbec nerozpráva, vôbec ju nespomíname a to ma najviac mrzí. Tá jeho bezradnosť v očiach, keď chcel po mne aby som mu pomohla s vianočnými nákupmi :-( Najviac ju spomíname s mojim 5 ročným synom, boli na seba veľmi fixovaní a mali sme s ňou veľa spoločných zážitkov. Ani raz mi ešte nepovedal, že nejde so mnou na cintorín a to sme tam dva krát v týždni. Najradšej by som ju z tade vykopala ale tá predstava ako po pol roku asi vyzerá, tak to si ju radšej pozriem peknú na fotkách.
Napíšte aj vy kočky, ako to máte doma, či sa máte s kým o tom porozprávať a podobne. Držte sa