Přidat komentář

Ahojte dievčatá, ja sem chodím každý večer a hľadám tu akúsi útechu a vysvetlenie pre moju bolesť v srdiečku a aspoň na chvíľu pocítim niečo hrejivé, pocit, že nie som sama na svete, ktorej odišla predčasne mamička. Ja mám 35 rokov, o mamičku som prišla pred polrokom a stále sa cítim ako malé dievčatko, ktoré potrebuje pofúkať modrinu na kolene... Maminka zomrela na rakovinu vo veku 61 rokov a strašne ma mrzí, že som sa s ňou nerozlúčila, hoci som mala na to čas... no bohužiaľ síl som mala tak málo, že som to nedokázala, stále som dúfala, že sa to ešte zlepší a nepripúšťala som si jej koniec. A pritom jej želaním bolo vidieť ešte naposledy môjho 5 ročného syna a ani to som jej nesplnila....! Je to tak ubíjajúce a hrozné, tie výčitky vo mne ostanú snáď celý život... nie je jediný deň, kedy by som na to nemyslela. Stále ju mám pred očami ako ležala v nemocnici a potichu plakala a upokojovala ona mňa, aby som sa o ňu nebála. stále tomu nemôžem uveriť, že je to definitívne navždy, je to už tak dlhá doba, že mi chýba stále via a viac. Najprv som si nahovárala, že je ešte v nemocnici ale po polroku ju postrádam ešte viac - hľadám ju v byte, predstavujem si ju v posteli, pozerám na mobil či mi nezavolá, prihováram sa jej hľadiac na hviezdy, ovoniavam jej prádlo v skrini a pod. Stále sa pýtam PREČO? Môj ocino má ešte mamičku - starká má 92 rokov... prajem si aby tu bola čo najdlhšie, ale pripadá mi veľmi nespravodlivé, prečo ľudia neodchádzajú podľa veku? Aká je spravodlivosť, môže sa vôbec na toto Boh pozerať???? PREČO??? Mamička, vráť sa mi, prosím...