Ahoj Daška, tak veľmi sa teším, že si odpísala. Nie som si celkom istá, či verím v posmrtný život. Ja by som bola veľmi rada, keby som aspon vedela, že moja maminka ma vidí čo robím ako žijem a normálne by som sa s nou rozprávala, čo síce robím aj teraz. Dneska som zase skoro celý den prerevala, už sa to manželovi nepáči, že ho znervoznujem. Mna to strašne bolí, neviem Ti opísať ako, ale sama vieš a cítiš. Je to také neskutočné, čo sa stalo, neviem či to raz prijmem. V mojom okolí nepoznám nikoho, komu by teraz nedávno umrela maminka, takže nemám sa s kým naživo o tom ani porozprávať. Nikdy som v živote nezávidela nikomu nič, čo si kúpil, alebo čo mali, ale sa priznám teraz závidím každému, kto má mamku. Aký je to úžasný pocit. Moje kamarátky ma vypočujú, poľutujú, ale ani predstaviť si nevedia, ako mi je. Ledva vidím na oči také ich mám opuchnuté. Teraz ešte viac ma trápi všetko, čo mi rozprávala ešte zaživa, aké mala ťažké detstvo, ako jej otec ju bil, a ked si na toto spomeniem, tak už som úplne hotová. Trápi ma ako ťažko musela pracovať, robila 12stky, ale aj 16stky len aby mne bolo lepšie. Ona totiž chcela, aby som ja tak ťažko nemusela pracovať, a aj vnúčencom dala všetko čo im len na očiach videla. Ona proste bola anjel. Daška určite aj Tvoja maminka bola taká dobrá. Ja cítim to, že už nikdy sa ja nebudem vedieť smiať a zabávať sa ako inokedy. Ked zomrel môj otec pred 3,5 rokmi, tak maminka po smrti, čo sme ju fotili, vždy mala také smutné oči. Usmiala sa, ale nikdy to nebolo také ozajstné, a ja cítim, že aj ja budem taká. Je mi veľmi smutno, viem, že aj Tebe, každý nám radí, že musíme žiť kvôli svojej rodine, ale nie je to také jednoduché. Teším sa, že si sa ozvala, dúfam, že ešte odpíšeš. Ahoj.
