Ahoj Helenka ,verím Ti, čo cítiš ako sa máš, pretože aj ja som v tom podobne. My sme žili tiež s maminkou v jednom činžiaku ona bývala pod nami, takže akoby sme bývali spolu. Aj ja chodím do jej bytu a volám a plačem, nech sa vráti, že ja to už nevydržím, chcem ísť za nou a tiež sa vôbec smrti nebojím, ako kedysi. Teraz by som už chcela aj ja byť tam, ale tiež mám deti a muža. Musím sa o nich starať pokiaľ budem vládať. Som na to veľmi zle psychicky, beriem aj lieky, ale veľmi nepomáhajú. Ked som v mamkinom byte, asi si povieš, že som už úplne trafená, ale ja je voniam šaty, kabát, ktorý mala na sebe naposledy, a pritom revem. Asi už nie som normálna. Tak veľmi mi chýba, že to neviem slovami vyjadriť. Súcítim veľmi s Tebou, sme na tom asi rovnako. Ja ale nemám už ani otecka a ja som jedináčik, čo je ešte ťažšie asi. Ja som rada už aj vtedy, ked sa mi s maminkou aj sníva, čo sa mi stalo aj túto noc. Videla som ju vo sne akoby tu bola zdravá, ale ráno som sa zobudila, a je všetko po starom. Tak Helenka, ked budeš chcieť, odpíš. Budem sa tešiť. Ahoj.
