Ahoj Daška, som rada, že si mi napísala, pretože to trJeošku dodá silu včera sme mali za maminku omšu, celú som skoro preplakala. Je to hrozné, čo sa nám stalo, obe naše maminky boli veľmi mladé, mohli ešte si požiť a to ma trápi veľmi. Bola som aj na cintoríne, lebo aj my ju máme v urne, ale je pochovaná v hrobe vedľa otca jej rodičov. Cítim sa strašne, urobím všetky domáce práce ako stroj, ale nič ma nezaujíma. Ked vidím kamarátky, ako si volajú s maminou, srdce mi ide puknúť. Ja som veľmi citlivý človek, mne to bude trvať asi večne, ja na nu neviem zabudnúť ani na chvíľku. Moja maminka bola tá najlepšia žena na svete. Mala ťažké detstvo, otec bol veľmi zlý, veľa trpeli, potom sa vydala a mala sa lepšie, ale ani môj otec jej nedal toľko lásky, koľko by si zaslúžila. Súrodencov nemám a preto som svoju maminku nikdy neopustila. Skoro všade kam sme išli s rodinou tak sme ju brali so sebou. Nechcela som ju opustiť a nechať takú samú a ona takto opustila mna. Ked si na toto všetko spomeniem, cítim sa ešte horšie. Tak som ju tu chcela mať ešte, veľa vecí som sa jej chcela spýtať, a už sa to nedá. Mám veľmi veľké trápenie. Ja som sa Ti trošku vyžalovala, a pritom aj Ty máš obrovské trápenie. Cítim veľmi s Tebou ak budeš mať čas odpíš. Ahoj.
