Přidat komentář

Milá janka, i ja ďakujem za povzbudivé slová a krásny príspevok. Naše maminky, ani deti či ocinovia by nás nechceli vidieť smutné a utrápené. Ja som zo začiatku plakala každý deň od rána do večera, nikde som nechodila, nič som nevládala robiť, variť ani jesť, schudla som za dva týždne 6 kilov a keď ma videl môj syn plakať, tak plakal zároveň so mnou. Prenášala so na neho nervozitu, kričala som na neho za každú maličkosť, až som si po určitej dobe povedala, že takto to ďalej nemôže ísť! Po dvoch mesiacoch som sa pristihla, že sa už aj občas zasmejem a po troch už na maminku spomínam viac s úsmevom na tvári - vybavujem si krásne zážitky s ňou, alebo si púšťam jej obľúbené pesníčky, zapálim jej doma sviečkupri fotke alebo idem na cintorín a tam sa jej potichu prihováram. Odchádzam domov s takým spokojným pocitom na duši, že som ešte niečo pre ňu mohla urobiť - nechať jej malé svietielko na hrobčeku... a poviem si, že asi je to tak dobre, že by sa tu už aj tak trápila, že si za štyri roky aj tak dosť vytrpela, že jednoducho len odpočíva a čaká niekde na mňa, kým raz za ňou prídem. Prvá posledná myšlienka dňa patrí maminke, vždy na ňu v posteli myslím a plačem, ale je to krásne zaspávanie a myslím si, že to kdesi cíti a vie, že na ňu stále spomínam. Musíš si aj Ty všetko nejako zdôvodniť a uvidíš, že časom sa aj Tebe trochu uľaví, len to chce čas a trpezlivosť. Ja sa napríklad dosť často so synom rozprávam o starkej čo sme spolu robili, kde sme spolu chodievali, rozprávame si o posmrtnom živote, o anjeloch a o tom ako nás starká stráži a ochraňuje. A hoci som nikdy nebola veriaca, sama začínam niektorým veciam veriť a pomáha mi to zmieriť svoj žiaľ. Tá obrovská diera v srdiečka nám nikdy nezmizne, ale prosím Ťa nepoddaj sa tomu,,, deti Ti budú stále viac zamestnávať myseľ a nebudeš mať stále čas na smutné myšlienky. Máš pre koho žiť a tie deti stoja za to, aby si im venovala vnútornú pohodu a úsmev na tvári.
A tie obavy, či tvojej maminke nebude zima, to je na mieste, aj mňa to už napadlo, sú to rovnako krásne obavy ako by oni mali obavy o nás. Tiež si myslím, že si ju syn v dospelosti pamätať nebude, ale verím, že na ňu nikdy nezabudne, aspoň z môjho rozprávania možno raz v budúcnosti povie, že mal dobrú a milujúcu starkú, ktorá ho veľmi ľúbila.... :-(
Opatruj sa