Milá Janka, najprv Ti chcem vyjadriť úprimnú sústrasť a popriať čo najviac síl pri zvládaní tejto situácie. Viem o čom hovorím, mne zomrela maminka pred štyrmi mesiacmi vo veku 61 rokov na rakovinu a bolesť v srdiečku stále nevymizla. Zdá sa mi to ako strašne dlhá doba a zároveň mi stále viac a viac chýba. Všade kde sa pohnem mi niečo alebo niekto pripomína maminku, mali sme veľa spoločného, známych, záujmy a podobne, a hlavne radosť z môjho 5 ročného syna, ktorý ju nadovšetko zbožňoval. Chodí so mnou na cintorín každý druhý deň a pri pohľade na neho ako objíma drevený kríž a prihovára sa starkej, puká mi srdce a kotúľajú sa mi slzy po tvári ako hrachy. Aj jemu veľmi chýba, často ju spomína a kreslí jej obrázky na hrobček. Keďže sme spoločne všetci traja trávili spolu veľa času, tak veľmi mi to teraz chýba a byt po nej hoci je v ňom ešte otec, je tak prázdny a smutný... Nikdy nikto mi ju už nenahradí ale som vďačná za každý jeden sen s ňou keď sa mi zjavuje v bielom ako sa vrátila z nemocnice domov... stále ten istý sen, ale krásny a ja mám pocit, že sa chce vrátiť za mnou. Tak veľmi ju chcem naspäť a nedá sa to... Najhoršie sú výčitky, ktoré mi ostali - prečo som sa včas s ňou nerozlúčila v nemocnici, prečo som jej nepovedala čo všetko pre mňa znamená, prečo som pri nebola v jej poslednej chvíli... PREČO PREČO PREČO... keby som nemala dieťa, nechce sa mi ani žiť a Vianoce - tak to budú prvé na ktoré sa neteším.
Sem sa vraciam, lebo mám pocit, že nie som jediná so svojim žialom a prázdnotou v srdci. Musíš byť silná a povedať si, že to zvládneš, stále máme pre koho žiť a tvoja maminka by si ani nepriala, aby si sa tu trápila. Držím palce.
Maminka, chýbaš mi veľmi, budem na teba stále spomínať, pá...
PS: V našom prípade tiež nepomohol ani od syna nakreslený veľký anjelik so srdiečkami, ktorý som maminke niesla deň pred smrťou do nemocnice...
In reply to Nevím jak začít, tak začnu by Anonym (neověřeno)