Přidat komentář

Milá Pavka, viem ako sa cítiš, keďže presne pred tromi mesiacmi aj mne zomrela maminka na onkológii a prajem ti úprimnú sústrasť. Moja maminka bojovala s rakovinou štyri roky a posledný mesiac sa veľmi trápila, sama si už želala zomrieť. O to bolestivejšie bolo, že zomrela v nemocnici sama, bez rodiny, bez rozlúčky a ja si to do dnes strašne vyčítam. (dochádzali sme za ňou do nemocnice 100 km denne) Mala som sa na všetko vykašľať, vypýtať si v robote voľno a zobrať ju domov alebo aspoň byť ten posledný deň s ňou... je to tak hlboké a bolestivé, že si to budem vyčítať do konca svojho života... Prvé dni boli tak desivé, že som sa sama chcela zabiť, nemala som na nič chuť, ani sa smiať či hrať so svojim synom, len som plakala a celé dni nič nejedla, bolo mi mizerne a keď ma videl 5 ročný syn plakať, tak plakal so mnou, no nechcela som aby ma videl utrápenú. Prenášala som to na neho a nebolo to dobré. Doktorka mi vtedy povedala, že len čas otupí tú bolesť a mala pravdu. Ubehli tri mesiace a už som sa pristihla aj pri hlasnom smiechu. No nie je deň, kedy si na ňu nespomienem, každá voľná minúta patrí myšlienke na ňu, prvá myšlienka hneď ráno aj posledná večer v posteli s mokrým vankúšom od sĺz... predstavujem si, že je len niekde na dovolenke, že len odbehla do obchodu keď ju nevidím u otca doma alebo že je u brata a pomáha to... doma otvorím okno, púšťam si jej obľúbené pesníčky, zapálim jej sviečku... usmejem sa na jej fotku a zaželám jej dobré ráno, ahoj, poviem jej, že idem teraz do roboty... aaa je to akoby bola so mnou v obývačke, v duchu s ňou vediem rozhovor a predstavujem si aký by mala asi názor na určitú vec a trochu mi to pomáha. no napriek tomu stále čakám kedy mi zazvoní mobil, kedy mi zaklope na dvere, alebo ma zavolá na dobré parné buchty... :-(
ja viem, že sa mi to odstupom času píše ľahšie, ale časom prídeš na tie krajšie myšlienky a hoci budeš mať svoju maminku stále pred očami utrápenú ubolenú, časom budeš spomínať už len na to, čo si s ňou pekné zažila. Mne osobne to pomáha, každý druhý deň chodím na cintorín a večer v posteli si so synom rozprávame veselé zážitky so starkou, on ju strašne zbožňoval a dodával svojou prítomnosťou maminke veľa síl a energie. Dva dni pred smrťou jej nakreslil krásneho anjelika so srdiečkami a niesla som jej ho nemocnice, no po smrti mi sám kázal, aby sme jej ho dali do truhličky...
Takže ti prajem veľa síl pri zvládnutí tvojej bolesti, veľa trpezlivosti a vieru v niečo nadpozemské, snáď sa raz so svojimi maminkami ešte stretneme. Neboj, ono to trochu prebolí, hoci to prázdno v srdiečku ti už navždy zostane. Maminku nám nikto nikdy nenahradí ale ani nikto nikdy zo srdiečka nezoberie a časom tú bolesť nám nahradia už len krásne spomienky. Ak by sa mali aj naďalej trápiť, je to takto lepšie a tiež by tvoja maminka nebola rada, keby ťa videla trápiť sa. Neboj, ona je stále s tebou, stráži každý jeden tvoj krok a chcela by ťa vidieť aj naďalej veselú a šťastnú... drž sa, musíš byť silná... Ľudka