milá markétka, čítam tieto stránky po smrti môjho tata (panebože, už je to jeden a pol roka), aby som našla niečo, čoho sa môžem chytiť v tej strašnej bolesti, ,ako mi chýba. Nebola som pri mojom tatovi, ked zomrel v nemocnici na ARO, bola som tam deň predtým počas návštevných hodín, ako každý deň počas tých dvoch týždňov. Ale už v ten deň bol v umelom spánku, a na druhý deň doobeda zomrel. Bolo hrozné pre mňa pomyslenie, že som ho tam nechala zomrieť samého. Ale teraz s odstupom času viem, že vlastne nebol sám, verím na posmrtný život, že tato je so mnou spojený, verím na spojenie duší, môj tato mi posielal a posiela lásku odtiaľ kde teraz je, vždy ked mi je najhoršie. Stará sa o mňa stále, ako ked bol tu na zemi. Takže či som ho držala za ruku alebo nedržala v tej poslednej chvíli, môj tato vedel, že som s ním stále, myslím naňho.
A ako povedala moja kamarátka, možno by som ten jeho odchod nezvládla, preniesla by som naňho môj nepokoj, ťahala by som ho späť, neodišiel by v pokoji. Tato bezbolestne zaspal pod vplyvom sedatív, a jeho duša bola aj tak spojená s mojou. Takže dobrú noc, tati, a spi v pokoji, neboj, ja to tu zvládnem. Však ty to vlastne vieš......
In reply to Milá Vercus, tvé maminky je by Anonym (neověřeno)