Zdravím,
od mája tohto roku chodím na tieto stránky takmer každý deň. Touto cestou ďakujem, že sa dokážem cez to všetko preniesť.
Moja mamka je už skoro 12-tym rokom ležiacim, nehovoriacim,plienkovaným pacientom, ktorý nemal nádej dožiť sa ani jedného mesiaca.
Všetko začalo v 1984, keď jej bola diagnostikovaná rakovina mozgu, nádor bol nezhubný, ale už vtedy nedávali žiadne šance na prežitie.
Našťastie chemo, ožarovanie a jej sila a odhodlanie žiť jej pomohlo a nádor sa už nevrátil.
V 89-tom i cez nesúhlas lekára, že si tak môže viac ublížiť, som sa narodila ja, tiež som bola odsúdená na zánik, na konci 6 mesiaca, obtočená pupočnou šnúrou okolo krku, narodená zadkom,vykĺbené nohy, no proste žiadna šanca, aby moja mamka mohla konečne mať vytúžené šťastie.
Možno to bolo silou lásky mojej mamky, možno osudom, možno Bohom, kto vie, ale všetko dobre dopadlo.
Ďalších 11 rokov môjho detstva bolo fajn, občasné zdravotné problémy mamky, ale nič vážneho.
Až 13.4.2001 (piatok 13teho, odvtedy mám z tohto dňa paniku) sa všetko pekné obrátilo v nočnú moru.
Nikto nevie prečo a ako, nebola to typická mozgová príhoda, nobol to rýchly proces, alebo niečo, čo by tomu mohlo zabrániť včas. Behom 2 týždňov sa stav pomaly zhoršoval, až sme skončili v 3-mesačnej kóme a keď sa prebrala lekári vraveli o zázraku, avšak postih bol tak rozsiahly že mamka mala taký mesiac života pred sebou. Do toho prišli počas tých ďalších 11 rokov rôzne ďalšie zdravotné komplikácie, ďalšie mozgové krvácania, atrofia svalstva, narastajúca agresivita, strata zraku, najhoršie na tom bola a je pamäť....
V aprily tohto roku po operacii pri vymene PEG-U nastala otrava krvi, ďašie krvácanie do hlavy, epileptické záchvaty, vlastne na obe strany ochrnutie, žiadne reakcie z jej strany. Lekár vravel, že to skončí, ani sa nanazdáme, nech na ňu nelipneme. (O mojej averzii na slovenské zdravotníctvo saradšej nevyjadrujem....)
Z JIS-ky ju preložili na ODCH našťastie do inej nemocnice, kde ju vďaka rehabilitácií a mojich návštev (podľa starých rodičov)dali ako tak do stavu, v akom bola pred tou operáciou. Pani primárka nám tiež nedávala veľké nádeje a na všetky jej zlepšenia reagovala, že to sú len reflexy. Teraz síce chvíľu posedí,už drží hlávku, dokáže ako tak hýbať rukami aj nohamy, pekne sa snaží artikulovať a tak bojujeme stále....
Naozaj sa teším z každého jej pokroku, ale vedieť, že raz sa zobudíme a ona tu nebude, ma ničí ešte viac, ako samotná starostlivosť o ňu. My máme to šťastie, že moji starí rodičia sú stále s nami a tak pomáhajú, skôr by som povedala, že ja pomáham im, ako oni nám... Moja mamka, ale aj starí rodičia s ich problémamy, sú každý z nich človek, s veľkým Č, mamka je proste bojovník, hrdina a mama.
Najnovšie máme pred sebou necelý rok, či to je naozaj pravda, uvidíme....
Každopádne prajem všetkým rodinám a bojujúcim pacientom tiež veľa síl a pohody! Nejako sa to všetko zvládne... MUSÍ! :)
Držím všetkým palce!!!!
ak by som vedela pomôcť pomôžem, hoc len ako psychická opora.
