Můj zarmutek

Dobrý deň, p. Tibor, prajem úprimnú sústrasť, veľmi ma to mrzí, čo sa stalo synovi. Chápem, že stále plačete, je to veľká rana, keď nám odíde niekto blízky, obzvlášť tak mladý človek, ktorý mal ešte život pred sebou. Nie je asi nič horšie, ako keď si rodič pochová svoje dieťa, ktoré miluje. Ja som pred 10 rokmi pochovala mamku a cítila som sa tak, ako vy teraz. Dlho bude trvať, kým sa bolesť zmierni, ja len môžem povedať, že som si pred 10 rokmi pri pohrebe mamky myslela, že nikdy už lepšie nebude, že je to najhoršie, čo sa mohlo stať. Teraz po 10 rokoch vidím, že sa bolesť otupila, ale neznamená to, že som na mamku zabudla. Chodím často na cintorín, upratať hrob a vždy sa za ňu modlím. A práve tie modlitby k Bohu mi dali silu ísť ďalej. Ja vám tiež prajem, aby ste s pomocou Božou všetko zvládli a snáď sa raz so synom stretnete. Držte sa a ešte raz prijmite odo mňa čo najúprimnejšiu sústrasť. Henrieta