Úvaha o zomieraniu a smrti

**Eutanázia – áno či nie ?

Eutanázia etymologicky vychádza z gréckeho slova „euthanasia“ a znamená dobrú, ľahkú smrť a zodpovedá jej také chápanie smrti, ktoré prichádza po dlhom a spokojnom živote, keď je na ňu človek dostatočne pripravený, keď on i jeho okolie sú s ňou vyrovnané, keď prichádza rýchlo, bezbolestne alebo počas spánku. Dnes však dochádza k podstatnému interpretačnému posunu, lebo eutanázia sa začala chápať ako smrť z milosti, čiže ako aktívne ukončenie života, ktoré vykoná lekár na žiadosť chorého, trpiaceho nevyliečiteľnou chorobou, spojenou s neznesiteľným utrpením. Podľa odborníkov sa pod eutanáziou rozumie usmrtenie človeka na jeho vlastnú žiadosť lekárom, usmrtenie na požiadanie príbuzných zo súcitu alebo v snahe zabrániť ďalšiemu utrpeniu. **Toto je zrejme jediná schodná cesta, či bod prípadnej diskusie na nejaké zmeny v zákonodarstve, ale po dôkladnej a dlhej diskusii v spoločnosti a výmene názorov odborníkov.

Eutanázia je umelé ukončenie života ťažko chorého človeka, ktorý sa rozhodne dobrovoľne opustiť svet v závislosti na fakte, že nemá šancu na návrat do normálneho života. Je eutanázia porušenie práva na život, alebo naopak uplatnenie práva na život a samostatného rozhodovania o ňom? Ústava Slovenskej republiky upravuje problematiku eutanázie jasne a neoblomne, ustanovenie čl. 15 ods. 2 znie: „Nikto nesmie byť pozbavený života.“ Eutanázia v Slovenskej republike je teda vylúčená a postihnuteľná. Otázkou zostáva: je tento striktný a konzervatívny prístup správny? Nemá človek ako individuálna bytosť právo rozhodnúť o svojom živote aj tak, že si už nepraje ďalej trpieť a chce sa zbaviť bolesti aj za cenu konečného odchodu na večnosť? Aký je rozdiel medzi samovraždou a eutanáziou? Obidve predstavujú dobrovoľný odchod zo sveta, jeden je však právne nepostihnuteľný a druhý naopak postihnuteľný je. Rozdiel spočíva v tom, že človek, ktorý sa dobrovoľne rozhodne opustiť tento svet samovraždou tak učiní sám bez pomoci iného. Niet koho za tento čin trestať, niet zosobneného vinníka. Naopak eutanázia je síce dobrovoľné opustenie sveta, ale človek, ktorý sa tak rozhodne urobiť potrebuje pomoc druhého. Je vo všetkom odkázaný na iných, nie je väčšinou sám schopný žiadnej činnosti. Čo je vlastne etické, pomôcť človeku splniť jeho posledné prianie alebo čakať dokým sa na druhú stranu brehu nevyberie prirodzenou cestou. Najlepšie je asi predstaviť si seba, tak v situácii chorého človeka odkázaného na svoje okolie a na druhej strane človeka, ktorý práve predstavuje jeho okolie, najbližších príbuzných či priateľov. V prvom prípade by sme asi osobne túžili po možnosti eutanázie. Predstaviť si situáciu, že sme odkázaní a absolútne závislí od vonkajšej pomoci je ťažké, skľučujúce a neželané, ale trpieť by nechcel asi nikto z nás. Utrpenie a bolesť však môžu spôsobiť aj určitý psychický stav, v ktorom človek nie je schopný racionálne rozhodnúť o svojom osude. Na druhej strane najbližší ťažko chorého človeka vždy predstavujú niekoľko charakteristických kategórii. Jedni sa nedokážu zmieriť s myšlienkou, že ich blízka osoba by ich mala navždy opustiť, ďalší sa naopak nedokážu pozerať na utrpenie ich milovaného. Ale sú aj takí, čo sa chcú nepohodlnej osoby zbaviť, lebo spôsobuje iba problémy a komplikácie v ich vlastnom živote. Poslední zmienení predstavujú aj určitú rizikovú skupinu, ktorá by sa mohla snažiť vyvíjať nátlak na umelé ukončenie života pacienta.

Je naozaj ťažké rozhodnúť, čo je najsprávnejšie a najetickejšie, ale v spoločnosti, v ktorej sa kladie veľký dôraz na individualitu a slobodné individuálne rozhodnutia, by mal existovať aj mechanizmus ako odstrániť možné zneužitie eutanázie a zároveň rešpektovať pacienta ako osobnosť a dopriať mu jeho dôstojnosť a právo na vlastné rozhodnutie, nech už je akékoľvek. Je to predsa jeho život a svojim rozhodnutím zomrieť zraní nanajvýš svojich najbližších. Jeho rozhodnutie nepredstavuje hrozbu pre spoločnosť a jeho život by mal neustále byť v čo najširšej miere v jeho rukách.

Pri priam hamletovskej otázke: Eutanázia: áno či nie ? sú veľmi dôležité najmä dôvody žiadosti o eutanáziu. Porozmýšľajme, či deprimovaný, vystrašený a vážne chorý pacient, zomierajúci človek a náš blízky, je schopný zodpovedného rozhodnutia. Zástancovia eutanázie sa vyjadrujú jednoznačne: Prečo neukončiť nedôstojný život plný utrpenia? Takáto predstava je dôsledkom chybnej praxe modernej pretechnizovanej a dehumanizovanej medicíny, v ktorej sa často za každú cenu robia heroické diagnostické a terapeutické výkony napriek tomu, že je jasné, že len zbytočne predlžujú utrpenie. Treba venovať väčšiu pozornosť starostlivosti o pacientov v konečných štádiách ochorení, keď už nie je cieľom pacienta vyliečiť, ale umožniť mu dôstojné a bezbolestné umieranie. Na to však nie je potrebné pacienta zabiť, stačí dôsledne liečiť jeho príznaky, najmä bolesť, čo je u veľkej väčšiny pacientov možné s použitím opiátov, prípadne chirurgických zákrokov, ktorými sa prerušia nervové vlákna vedúce bolesť.

Všetci máme oprávnený strach z toho, že náš život bude v utrpení umelo udržiavaný neosobnou a pretechnizovanou lekárskou vedou dlho za čas svojho prirodzeného konca. Pápežská encyklika Evangelium Vitae hovorí na to, že „agresívna liečba, strach z ktorej je hlavným argumentom v prospech eutanázie, vôbec nie je morálnou povinnosťou“. Viacerí z nás sa boja toho, že nestihnú dokončiť to, čosi naplánovali, že nezažijú to, čo zažiť chcú, alebo sa viac boja bolestného a dlhého zomierania než smrti ako svojho fyzického konca. Ďalšia vec, ktorá súčasného človeka stavia do pozície, kedy sa ťažšie vyrovnáva so svojou pominuteľnosťou, je oslabený vplyv náboženstva. Jednou z funkcií náboženstva je práve vysvetlenie zmyslu života a toho, čo nás čaká po smrti. Preto veriaci, aj keď to nie je absolútne platné pravidlo, prijímajú nutnosť odísť z tohto sveta o niečo ľahšie.

Keď pripustíme možnosť zabiť človeka na základe prognózy kvality jeho života, ohrozíme tým za cenu uspokojenia malej skupiny ľudí, ktorí v stave jasnej mysle žiadajú uplatniť svoje právo na smrť, právo na život veľkej väčšiny ľudí, ktorí si želajú vyčkať na prirodzený príchod smrti, a ktorí by sa mohli cítiť v dôsledku rôznych tlakov „povinní“ využiť ponúkanú možnosť. Ďalekosiahle by boli aj následky na povesť a dôveru k lekárskemu povolaniu, ktorého cieľom doteraz vždy bolo životy zachraňovať a nie ich ukončovať.

V nemocniciach môžeme často vidieť umierajúcich pacientov, ktorí sú namiesto súcitnej starostlivosti trápení zbytočnými vyšetreniami, odbermi a množstvom ťažko prehltnuteľných tabletiek. Je možné stretnúť pacientov v terminálnom štádiu rakoviny, ktorí sú po zástave srdca a dýchania opakovane nemilosrdne zresuscitovaní, zaintubovaní a napojení na dýchacie prístroje Alebo pacienti ležiaci mesiace v kóme bez nádeje na zlepšenie dostanú pri každej infekcii vysoké dávky agresívnych antibiotík. Na druhej strane sa však stretneme s pacientmi trpiacimi ťažkými bolesťami len preto, že sa lekári boja predpísať silnejší liek, na ktorý sa vzťahuje zákon o omamných látkach. Ak sa však opiáty použijú na tlmenie bolesti, riziko vzniku závislosti je oproti zdravým narkomanom zanedbateľné a vzhľadom na charakter ochorenia a pravdepodobnú dĺžku prežitia nevýznamné. Samozrejme, ako v celej medicíne, nič nie je čierno–biele, a tieto lieky môžu mať u niektorých pacientov vážne nežiadúce účinky ako útlm dýchacieho centra a následný zápal pľúc, ktoré môžu v konečnom dôsledku skrátiť život, avšak za cenu neporovnateľného zvýšenia jeho kvality.

Moderná Európa si myslí, že smrteľne chorí ľudia tu nemajú čo robiť. Asi najväčším svedectvom pre nás všetkých mohli byť posledné hodiny pápeža Jána Pavla II. Nebol podporovateľ eutanázie, a tak aj svoje bolesti dokázal prijímať s vierou a vytrvalosťou. Bolesť a utrpenie majú v živote každého človeka význam. Aj keď s nami asi teraz nesúhlasíte. O hospicoch na Slovensku sa toho veľa nerozpráva. Väčšina ľudí ich považuje za domy, kde ľudia zomierajú. Ale to je iba časť pravdy. Hospic je v prvom rade miesto, kde chorí zomierajú dôstojne. A to je veľmi dôležité. Nepredlžuje sa im tu umelo život, ale vnáša sa im viac života do dní, ktoré prežívajú. Majú do posledného momentu kontakt s ľuďmi, lekármi, ošetrovateľmi, s príbuznými. Majú možnosť duchovnej pomoci a to bez rozdielu rasy či náboženstva.  Ich život má význam do poslednej chvíľky. Hospicová starostlivosť na Slovensku zároveň učí dobrovoľníkov ako sa majú k takýmto ľuďom správať, ako sa s nimi majú rozprávať. Učia rodinných príslušníkov ako sa majú vyrovnať so situáciou, ktorá sa stala v ich rodine. Hospic nie je nemocnica. Tu nebudia pacienta o 6.00, aby mu podali lieky. Reguláciu liekov si vlastne určuje pacient sám. Preto sa nebojme hospicov. Sú plné života a dôstojného umierania. Je potrebné vybudovať kvalitnú terminálnu starostlivosť, ktorá by umožnila ľuďom dôstojne odísť z tohto sveta. Je v silách dnešnej lekárskej vedy eliminovať väčšinu telesných príznakov, ktoré sú dôvodom žiadostí o eutanáziu. Psychologické príčiny sa dajú výrazne zmierniť citlivou a láskavou starostlivosťou. Vyžaduje to však investovať veľa snahy, obetavosti a peňazí do ekonomicky úplne stratového odvetvia. Zbaviť sa umierajúcich pacientov je oveľa lacnejšie

Na každého jedinca musíme pozerať ako na jedinečného a neopakovateľného človeka, ktorý je jedinečný svojím zovňajškom, správaním i cítením, a nie ako na „vec s istými zákonitosťami“. Človek dostal život do daru, a tak ho má aj vnímať. Jeho cieľom má byť žitie užitočné nielen pre seba, ale aj pre druhých. Tak, ako má človek právo na život, má tiež právo na dôstojné umieranie a zaslúži si pozornosť i v poslednom období svojho života. Bez rozdielu pohlavia, veku, národnosti či farby pleti, má právo zomrieť pokojnou a dôstojnou smrťou. Znakom vyspelej kultúry je úcta k svojim mŕtvym, úcta k predkom, rovnako ako úcta k dôstojnosti umierania a smrti.

Každý z nás si musí byť vedomý hodnoty ľudskej existencie, zmyslu utrpenia a bolesti, ktoré sú jeho prirodzenou súčasťou. Žiadny život nie je zbytočný, ani ak ho napĺňa bolesť. Práve bolesť býva najčastejšou príčinou k rozhodnutiu sa pre eutanáziu. Dnes však už existujú lieky proti bolesti — telesnej i duševnej, a preto bolesť nie je ospravedlnením eutanázie. Bolesť má svoj zmysel, len si to mnohí ešte stále neuvedomujú. Len spojenie hlbokých znalostí z liečby bolesti a široko otvoreného srdca plného súcitu môže ťažko trpiacim priniesť potrebnú úľavu a zlepšenie kvality ich života. Smrť sa totiž dotkne každého z nás..

Tvorcovia legislatívy v našej krajine by si mali uvedomiť, že človek je človekom nielen vtedy, keď pracuje a odvádza dane, ale i vtedy, keď je pripútaný na lôžko z dôvodu ťažkej a nevyliečiteľnej choroby, a práve vtedy je potrebné venovať mu pozornosť i postarať sa o to, aby jeho posledné dni a hodiny na tomto svete boli prežité s blízkymi, v rodinnom prostredí, s ošetrovateľskou starostlivosťou a so všetkým, čo potrebuje. Každý človek je jedinečná a úžasná bytosť, naučme sa vážiť si každého človeka, i toho, ktorý je pripútaný na lôžko. Smrť je ukončením existencie človeka, je neopakovateľným prežitkom.

Je potrebné vynaložiť čo najväčšie úsilie na to, aby si človek zachoval duchovnú sviežosť a vedel prijať svoj stav, nech by bol akýkoľvek. Strach pomáha len v priamom ohrození života, inak dokáže človeka tak spacifikovať, že sa stáva živou mŕtvolou. Nesmieme zabúdať na to, že neistota chorého a zomierajúceho človeka dokáže doviesť do stavu permanentného strachu, čo vedie k psychickým poruchám s následkom buď k apatii alebo agresii. Skúsme sa zamyslieť, či sme schopní pochopiť duševné pochody a následné stavy zomierajúcich a či im podáme pomocnú ruku, hoci aj tým, že v rutine každodenného života a povinností venujeme nielen nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim, ale každému človeku milé slovo, pozdrav, láskavý pohľad, obyčajné potľapkanie po pleci, alebo sa na druhého len usmejeme a i tým mu vyjadríme našu podporu a záujem oňho. Každý človek si zaslúži pozornosť i v poslednom období svojho života.

Snažme sa preto, aby posledné chvíle, ktoré zomierajúci zažije, boli tie najkrajšie…