pani Janka prajem úprimnú sústrasť. Ja tu nemám už 5 rokov mamu a musím napísať, že niekedy mi je strašne za ňou smutno. Najhoršie je že jej už nič nemôžem povedať, čo ma trápi, čo som dnes robila, nemôžem ani ja už pre ňu nič urobiť. Život ma už niekedy vôbec nebaví, mama mala rakovinu, pozerala som ako sa stráca mi pred očami, zomrela v nemocnici, pretože nemohla už ani z postele zísť, bolo to strašné, myslela som že mi praskne srdce. Mám dobrého otca, ale vôbec si neviem predstaviť, že ho raz budem musieť pochovať. Minule mi na cintoríne ukazoval kde ho máme uložiť - vedľa mamy. Rodičov ako píšete je treba si vážiť stále. Ja som ich vždy mala rada, vždy som sa o ich do istej miery bála, aby sa im niečo nestalo. Mamu som ešte ako dieťa vždy chodila čakať von na ulicu keď prichádzala z práce. Teraz mám len spomienky, ale sú dni keď ma prepadne plač. Nič už nie je ako predtým. Držte sa a prajem veľa síl. Henrieta
